Neexistoval ani jednotný kľúč, podľa ktorého by sa dalo dedukovať, koho sa prepúšťanie bude bytostne týkať. Niekde vraj vedúci ponúkli možnosť prihlásiť sa dobrovoľne, aby nebol dopad až taký bolestný. Inde odrátali služobne najmladších. To boli tie naoko spravodlivejšie spôsoby. Osud tých ostatných bol v rukách nadriadených.Ľudia boli vnútorne rozpoltení. Neistota ich zožierala, no zároveň si uvedomovali pominuteľnosť osudov a boli si akýsi bližší .. Akoby nechceli pokaziť posledné dni strávené s ľuďmi, ktorí boli ich súčasťou. Našli sa však aj takí, ktorí hľadali chyby na kolegoch a donášali nadriadeným v domnení, že sa sami "zachránia". Prezieravejší sa začali obzerať po okolitých podnikoch, či sa im v prípade potreby nenaskytne vhodná príležitosť. Ostatní čakali na konečný ortieľ. Deň D bol zrazu tu. Vedúci si volali do kancelárií jednotlivých pracovníkov a dávali im ponuky. Výpoveď s odstupným, alebo prestup do Bratislavy na 12 hodinové smeny. Ranným pracovníkom ponúkli smeny, smenárom ponúkli odstupné. Nikdy som nechápala logiku rozdielu medzi rannými a smenovými zamestnancami. Ranní sa považovali za čosi viac, hoci boli oproti smenárom menej flexibilní, neboli ochotní pracovať cez sviatky a voľno , a predsa akoby boli pre podnik prínosnejší. Aj teraz mohli zostať za cenu straty voľna a sviatkov , kdežto smenári boli odísť nútení. Ponuky porozdávané, začali padať hlavy. Niektoré mená boli očakávané, iné boli šokujúcim prekvapením. Čím skúsenejší zamestnanec, tým väčšie prekvapenie. Každý obdržal prepúšťacie papiere a rozpis hodín, v ktorých sa má dostaviť na personálne oddelenie.Tu stretá známe tváre, ktoré bývali jeho spolupracovníkmi. Niektorých pozná iba z jedálne, s inými komunikoval telefonicky, poniektorí cestovali jedným smerom.Usmievajú sa a vymieňajú si svoje pocity, svoje riešenia situácie. Kam pôjdeš ? Zostaneš doma, máš niečo vo výhľade ? Odpovede sa rôznia. K ostatným papierom dostali dva letáky - jeden do automobilky, druhý do pekárne.. aspoň dočasné riešenie,aspoň niečo. Klamlivý pocit, že nezostali s prázdnymi rukami. Opúšťajú brány podniku a majú zrazu taký čudný pocit. Pocit odtrhnutia od svojej minulosti, pocit zatvárajúcich sa dverí, za ktorými zostáva kus nenávratne strateného času. Je zvláštne mať zrazu zakázaný vstup na miesta, kde ste trávili toľko času. Kde ste kariérne rástli, zamilovali sa, robili prvé chyby, stretávali skvelých ľudí a protivných kolegov. Všetko to zrazu naberá iné dimenzie. Cítite smútok za tým, čo strácate, bojíte sa neistoty, ktorá hrozí a zároveň Vás láka pocit nepoznaného nového začiatku. Začiatku, ktorý ste si nevybrali sami, a teda netušíte, či bude chodníčkom k niečomu lepšiemu, alebo iba začiatkom konca.
Prepúšťanie
Do podniku prišla fáma - bude hromadné prepúšťanie. Z fámy sa časom stala zaručene overená informácia. Počet prepustených sa rôznil. Najprv ich malo byť tristopäťdesiat, neskôr sa počet vyštveral až na päťsto. Aj spôsob výberu bol na každej prevádzke podľa iných kritérií. Vlastne sa viditeľne dali čítať pracovné i mimopracovné vzťahy. Mentalita ľudí sa tiež rôznila. Jedni sa báli, druhí nedávali najavo svoju neistotu, ale nikto si nedovolil tvrdiť nahlas, že on zaručene zostane. Aj pomery na pracovisku sa akosi menili k lepšiemu - povinnosti sa plnili načas a bez reptania, rajóny žiarili čistotou, flákači sa prestali flákať , večne nespokojní sa stali mlčanlivými a každý čakal,kedy sa priblíži deň D. Vraj už existoval zoznam, no nikto oficiálne vlastne nevedel nič.
