Prvé zamestnanie ...

Táto situácia vyvolala vo mne spomienky na vlastné začiatky. Na rozdiel od mojej dcéry, ja som sa učila pre istý chemický podnik, takže som si prácu nemusela hľadať sama. Dokonca som mala spolužiačku, ktorá si sama našla prácu inde ako v spomínanom podniku a čakali ju nekonečné vyčítavé rozhovory o tom, koľko financií stálo jej štúdium a ako tie financie bude musieť vrátiť . Napokon to dopadlo tak, že sa predsalen zamestnala v podniku, pre ktorý študovala, ale po roku pôsobenia dala výpoveď a šla za hlasom svojho srdca. Takže, na jednej strane bolo výhodou, že každý z nás mal dopredu pridelené zamestnanie, na strane druhej sme museli robiť to, čo nám pridelili, aspoň do doby, kedy sa nám podarilo nájsť si niečo vhodnejšie. A tak sa stalo, že som 15.júna 1989 nastúpila na tepláreň ako strojníčka energetického zariadenia. Nafasovala som prilbu, masku, monterky, baganče /keďže mám malú nohu, tak o číslo väčšie /, koženné rukavice , štít, uterák a hygienické potreby. Zoznámili ma s vysokým, urasteným pánom, ktorý mal prezývku „medveď“ a ten ma mal zasvätiť do tajov môjho budúceho povolanie. Ako mladé, neskúsené dievča, s čerstvou maturitou, som nemala ani šajn o tom, ako to vyzerá v ozajstnej praxi, hoci som už dáku prax v podniku absolvovala. Väčšinu času onej praxe som trávila v labákoch a na jedinej prevádzke sme ako učni robili len titračky, a to každú hodinu. Takže som čakala, že môj školiteľ ma povedie nielen prevádzkou, ktorú som sa mala naučiť, ale aj ma zasvätí do reálneho pracovného kolobehu. Nestalo sa tak. Môj veľký „medveď“ razil teóriu – keď niečo nevie, nech sa pýta, keď sa nepýta, asi vie. Pre mňa to bola španielska dedina, plná potrubí, čerpadiel a ventilov. Nevedela som kde začať, na čo sa pýtať. A tak som väčšinu času trávila na vedľajšom velíne, kde boli moji rovesníci a rozprávali sme si vtipy a rôzne zábavné príbehy. Každú hodinu sme vstali, šli na prevádzku pozapisovať tlaky a teploty a vrátili sme sa zase k vtipom, prípadne ku káve, či čaju . Okrem spomínaných kolegov si pamätám ešte postarších pánov, z ktorých jeden neustále čosi spieval, no jeho najväčším hitom bolo : „Já Ti ho tam zašróbujem, já Ti ho tam dám..“ Druhý sedel za stolom a neustále čistil dáke ovocie a krájal si ho na maličké kúsky. Tretí bol menšej postavy, v strede hlavy mal plešinu a keby mu ktosi prirobil k hlave rohy, bol by z neho dokonalý čert. Ďaľší neustále varil bylinkové čaje a každý z nich mi dal ochutnať. A ešte tam boli dvaja vtipkári, ktorí stále vymýšľali všakovaké huncútstva. Vďaka týmto ľuďom som tam vydržala asi rok , potom som robila strojníčku omnoho menšej prevádzky, kde boli dve čerpadlá, dva kompresory, ktoré sa púšťali len v prípade potreby a jedno malé čerpadielko. Tam už som pracovala sama, zatvorená v kabínke , kde som sledovala tlaky a teploty a zapisovala ich každú hodinu do tlačiva. Bola som tam tiež zhruba rok, kým som zistila, že prevádzka zrejme nie je pre mňa to pravé a technický typ zo mňa nebude. Uvolnilo sa miesto skladníčky a ja som konečne našla prácu, ktorá mi ako žene bola bytostne blízkou. Dúfam, že aj moja dcéra bude po rokoch s láskou spomínať na ľudí, s ktorými začínala a možno, ak osud dá, bude jej výber šťastnejší a nebude ho musieť hneď meniť. Držte nám palce.