Veľký boj malej poštárky 8

Keď som prišla robiť na poštu, bola som prekvapená množstvom letákov, ktoré majú poštári roznášať. Pri tom množstve brigádnikov a nezamestnaných mi prišlo dosť čudné, že popri doporučených zásielkách, bežnej pošte, novinách, časopisoch a dôchodkoch máme ešte roznášať aj letáky. Keby sme si mohli sami určiť deň, kedy letáky vynesieme, podľa množstva pošty, ešte by sa to dalo realizovať. Ale aj na letáky sa vzťahujú rôzne nariadenia a obmedzenia. Je určená skupina , ktorá má letáky obdržať, je určený termín, dokedy treba letáky vyniesť a niekedy aj spôsob, akým sa majú doručovať. Nie každá firma kontroľuje doručovanie letákov, ale je bežnou praxou, že firma skontroľuje, či jej peniaze, investované do reklamy, nevyšli nazmar a prejde sa rajónmi, aby si overila ich roznášanie. A sťažuje sa, ak nie je spokojná. Nie všetky letáky sú z rovnako kvalitného papiera. Sú klzké, zle sa chytajú,je s nimi ťažká manipulácia. Nie div, že sa stane, že sa v jednej schránke ocitnú letáky dva, či tri a v inej jeden. Niekedy si firma želá vhodiť leták do každej schránky. Niekedy sú určené pre organizácie a firmy, inokedy pre bežných spotrebiteľov. Obdržali sme už aj hromadnú sťažnosť , kedy si firma spísala všetky ulice, kde neboli letáky roznesené podľa jej predstáv. Reakcie obyvateľov sú zväčša jednotné. Od vety : " Ani mi to tam nehádžte, rovno to hodím do koša ", až po vetu : " Načo Vás s takýmto zaťažujú ? Aj tak to nikto nečíta ." Obe vety väčšinou zostanú bez odpovede. Odpoveďou bývajú len preťažené bicykle a ubolené kríže poštárov. Prípadne rozhádzané letáky , ktorých sa ich noví adresáti snažili zbaviť.