Veľký boj malej poštárky 9

A po obdržaní rovnošaty mám konečne pocit, že ňou som. Už sa ľudia nemusia vypytovať , či iba roznášam letáky, alebo som zamestnankyňou pošty. Rovnošata im odpovie za mňa . Samozrejme je veľa vecí, ktoré by som na našej práci zmenila. Ale niektoré by som nemenila za nič. Napríklad dôveru. Dôveru niektorých, hlavne starších ľudí. Veľakrát sa na mňa obracajú s osobnými problémami, so sklamaním, osamelosťou, prosbou o pomoc a vedia byť neskutočne vďační. Každý tak po svojom. A naopak, snažia sa vyčariť úsmev na mojej tvári, keď vidia, že už je toho na mňa veľa, keď príliš prší, alebo hreje pálivé slnko. Samozrejme, že sú aj takí neosobní, ktorí ma berú len ako nástroj na doručovanie zásielok a nezaujíma ich nič, len , či tá ich zásielka prišla včas, prečo mešká, prečo je pokrčená a prečo nemajú poštu v tom čase ako sú zvyknutí. Dokonca som zažila aj prípad, keď sa so mnou odmietol istý zákazník baviť, lebo som sa dopustila omylu a on sa so mnou nemal o čom baviť a bavil sa len s mojou priamou nadriadenou. V živote som sa necítila tak "nicotná" ako práve vtedy. Našťastie je takých dní menej ako tých druhých. A tak som sa pristihla pri tom, že som profesionálne deformovaná. Cestou po meste sa mi vybavujú čísla domov a tváre ľudí, ktorí v nich bývajú. Viem, ktorá firma má pobox , a ktorú doručujem. Zdravia sa mi ľudia, ktorých poznám z práce a ja ich zaraďujem k jednotlivým rajónom. Po troch dňoch doma mám abstinenčný príznak a ťahá ma to von, aspoň sa previezť na bicykli. Vietor vo vlasoch a kontakt s ľuďmi sú dve veci, ktoré mi po dovolenke začnú chýbať. A úsmev na tvári po obdržaní očakávanej zásielky, alebo prekvapenie, pri zásielke nečakanej. Je krásne robiť prácu, ktorá vás baví, aj keď občas vyhrá pocit, že je dosť nedocenená.