Chorí ľudia ...

Bolela ma noha. Ľavá. Od členku smerom k prstom. Myslela som si,že je to chodením,keďže som pracovala ako poštárka. Tri roky som chodila k obvodnému,ktorý mi predpísal lieky proti bolesti a zápalu a na uvoľnenie svalstva. Pomohli,kým som ich brala. Prestala liečba, bolesť sa vrátila. To bude starým dobrým odstraňovaním dôsledku namiesto zistenia príčiny. Až napokon sa po opakovanej bolesti rozhodol lekár poslať ma k ortopédovi. Ortopéd ma poslal na rontgen a zistil,že mám podozrenie na osteoporózu. Poslal ma teda na denzitometriu,ktorá to potvrdila. Lenže v tomto prípade lekár objavil Ameriku,pretože ja mám krehké kosti od mala,dedične a viem,že osteoporóze sa vraví aj „tichý zabijak“,pretože človeka nebolí. Dostala som síce lieky,ale pravdu povediac,či som ich brala,lebo nie,nevidela som rozdiel. Znova som šla k obvodnému.Tentokrát mi navrhol,že by to mohlo byť z chrbtice a krížov a mohla by som skúsiť rehabilitáciu. Vraj je to dobré aj na osteoporózu. Tak som šla. Mesiac a pol som poctivo chodila rehabilitovať kríže. Na kríže pomohlo,len ... len ma stále bolela ľavá noha. A tak som si znova vypýtala lieky,ktoré ako tak zaberali,kým som ich brala,ale len čo som skončila, bolesť sa vrátila. Spozorovala som,že bolesť naozaj vyráža do krížov,lenže,tie už mali byť v poriadku,chodila som predsa rehabilitovať a odvtedy doma pravidelne cvičím. Zdá sa,že nie noha bolí z krížov,ale kríže bolia z nohy. Bolesť ma totiž vykrúca do ľava, a tým pádom nadobudnete dojem,že mám niečo s krížami. Rozhodla som sa teda pýtať sa k neurologičke. A tu nastal koreň problému. Neurologičky máme dve. Jedna robí dva dni do týždňa a druhá každý deň. Teda,mala by robiť. Zašla som teda od obvodného k neurologičke,ktorá robí každý deň. Spýtala som sa,či ma vezme aj bez časenky. Nevzala ma,lebo má toho vraj veľa. A tak som na druhý deň zašla k nej znovu,skôr. V čakárni sedeli traja ľudia. Vravím si,fajn,budem štvrtá. A tak som čakala.Hoci majú ordinačné hodiny od pol ôsmej, sestrička prišla osem dvadsať. Keď prišla,oznámila nám,že dnes čísielka nevydáva,pretože pani doktorka musela odcestovať a berú len infúzie a objednaných. Ďalšie dva nasledujúce dni neordinujú,lebo sa koná dáky kongres a budú tu až budúci týždeň. Keďže ma noha stále bolela,rozhodla som sa ,že skúsim zájsť k tej druhej neurologičke. V čakárni sedeli štyria ľudia,tak vo mne skrsla nádej,že by ma mohli zobrať. Vyšla sestrička a podávam jej kartu a výmenný lístok. Na otázku,či ma zoberú, dostala sa mi odpoveď,že k nim nepatrím, a že mi môže dať termín tak o mesiac. „Ale mňa tá noha naozaj dosť bolí“, skúšala som ju obmäkčiť. „Ľutujem,ale nemáte na lístku napísané,že ste akútny prípad. Skúste inde.“ A tak som odcupitala domov a nezostalo mi nič iné ako čakať na koniec víkendu. Po víkende som sa znova vybrala k lekárke. Čakala ma plná čakáreň ľudí. Bola som v poradí trinásta. Keď prišla sestrička,klasicky po ôsmej,rozdala desať čísiel a ostatných poslala domov,vraj majú prísť na druhý deň,čo najskôr. To,čo najskôr je zhruba okolo piatej ako ma poučil jeden známy,ktorý bol druhý a prišiel o trištvrte na päť. Takže odchádzam domov,aby som si nastavila budík na štvrtú. Potom budem čakať do štvrť na osem,kým nás magistra z lekárne vpustí do čakárne,aby nám o pol deviatej sestrička dala lístok s číslom . To ale čakanie neskončilo. Ešte totiž musí prísť pani doktorka,ktorá klasicky chodieva tak deväť tridsať. A až potom sa konečne ordinuje. Päť hodín zbytočne zabitého času. Tomu sa vraví trpezlivosť. Po tomto čakaní by mal pacient obdržať certifikát na pevné nervy. Choroba vraj človeka oslabí,ale je aj niečo,čo ho posilňuje. Viera,že ak to všetko prežije,bude môcť opäť povedať – som zdravý. Alebo,žeby som sa mýlila ?