Diagnóza hypochonder

Nedávno som si prečítala, že až polovica pacientov prejavuje príznaky hypochondrie a neodškriepiteľne nimi trpí 3 - 14 % pacientov. Zatiaľ, čo "normálny" človek sa snaží vyzdravieť a robí všetko preto, aby trvanie choroby skrátil, existujú ľudia, ktorým tento stav priam vyhovuje. Veď, keď ste chorý, stávate sa stredobodom svojho okolia,všetci Vás ľutujú, obskakujú, nezaťažujú Vás bežnými povinnosťami, čo je veľmi príjemná predstava. Z času - načas to tak naozaj byť môže. Lenže všetko s mierou. Ak sa Vám tento stav zapáči natoľko, že už s ním nehodláte prestať, verte, že skôr, či neskôr, to Vaše okolie pochopí a prestane Vás ľutovať, prestane si Vás "ceniť". A Vy dosiahnete stav úplne opačný, začnú sa Vám vyhýbať, veď ste chorý, potrebujete pokoj a nesmiete sa rozrušovať a časom Vám prestanú aj veriť, že Váš stav je skutočne taký vážny ako si nahovárate. Zvlášť, keď Vám lekári nepotvrdia, že Váš stav je vážny a všetky vyšetrenia ukazujú negatívne výsledky. Jedna lastovička leto nerobí , a tak vymeníte lekára, veď ten predtým nestál za nič, ani Vám nevedel zistiť diagnózu a Vy ste stále na tom horšie. A tie tabletky, čo Vám predpísal, ste už dávno vysadili, veď Vám od nich bolo ešte horšie. /na neskutočnú diagnózu, asi máloktoré lieky môžu spraviť dobre / . A znova prechádzate radom vyšetrení a znova zvaľujete vinu na neschopnosť lekára. Ten, aby Vás presvedčil, že jeho odhad je správny / a tiež, aby nezanedbal žiadne z podozrení /, pošle Vás pre istotu aj na pozorovanie do nemocnice, čím vo Vás opäť utvrdí, že Váš stav je skutočne vážny, veď ste museli ísť až do nemocnice, lebo si už s Vami nevedel rady.Bohužiaľ, svojím spôsobom máte pravdu, lebo lekár si naozaj veľmi ťažko poradí s niekým, kto nechce pochopiť, že miesto náročných vyšetrení by stačilo zájsť k tomu správnemu odborníkovi - psychiatrovi, ktorý by odhalil "skutočnú" príčinu Vášho problému.Lenže ani psychiater nedokáže zázraky a môže pomôcť iba pacientovi, ktorý s ním spolupracuje. A tak sa točíme v nekonečnom kruhu. Príčinou hypochondrie je vraj vnútorný konflikt, zapríčinený pocitmi viny alebo strachu. Ako obrana sa používa presúvanie pozornosti na telesné poruchy, aby nebola potrebná konfrontácia práve s týmito ničivými vnútornými konfliktmi. Postihnutí často uvádzajú, že pred ochorením trpeli stresom alebo sa v ich živote udiali rozhodujúce zmeny.Za týchto okolností sa sledovanie telesných príznakov ako nepravidelný tlkot srdca, pocity závratu, problémy s trávením alebo bolesti hlavy, ktoré sú inak bežným javom prechodných problémov alebo sú dôsledkom vyššej telesnej záťaže, mení na presvedčenie, že ide o známky ťažkého ochorenia. Myšlienka, že môžu ochorieť vedie k očakávaniu ďalších ťažkostí, a postihnutí začína veľmi pozorne sledovať svoje telo. Majú sklony vidieť udalosti extrémne negatívne. Navyše vznikajú sprievodné znaky, ktoré vedú k udržiavaniu hypochondrie: aby ochránili svoj organizmus zo strachu pred chorobou, znižujú telesné zaťaženie. To vedie k tomu, že už pri nízkej fyzickej záťaži reaguje organizmus negatívne./http://primar.sme.sk/c/4116840/hypochondria.html#ixzz0bu4XhNu6 / A tak nakoniec hypochondri sú skutočne poľutovaniahodní jedinci. Nie však pre ich diagnózy, ale pre neschopnosť tešiť sa z "normálnych " prejavov života, neschopnosť upútať na seba pozornosť okolia niečím iným ako svojou "slabosťou". Nedokážu nahlas povedať : Už nevládzem zvládať veci tak dobre ako predtým, potrebujem sem-tam pomôcť, ... alebo : Som smutný a cítim sa osamelý, keď som dlho sám. Chcem byť súčasťou Vašich životov, aj keď už nepotrebujete moju pomoc. Ak máte vo svojom okolí hypochondra, skúste sa zamyslieť nad príčinou jeho problému. Nepočúvajte jeho diagnózy, ale presmerujte jeho pozornosť k udalostiam, ktoré ho robili pre Vás jedinečným. V ktorých sa aj on sám cítil dobre a snáď po opakovaných pokusoch pochopí, že nie je nutné hľadať únik v chorobe, lebo aj bez nej môže mať pre Vás nenahraditeľnú cenu.