Podľa súčasnej legislatívy má otec právo spolurozhodovať o podstatných záležitostiach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, a to aj v prípade, ak svoje dieťa nemá v opatere a s matkou svojho dieťaťa nežije. Nemá však žiadne právo rozhodovať o živote svojho dieťaťa počas prenatálneho vývoja. Takže, keď sa matka rozhodne podstúpiť interrupciu, otca sa na súhlas nikto nepýta. Ak aj otec deklaruje, že má záujem získať svoje dieťa po pôrode do svojej výhradnej starostlivosti, reálne nemá možnosť zabrániť rozhodnutiu matky podstúpiť interrupciu. Preto Občianske združenie žiada v otvorenom liste, aby sa na Legislatívnej rade vlády SR inicioval taký návrh, ktorý umožní realizovať rodičovské práva tých otcov, ktorí svoje počaté dieťa chcú a túžia sa oň starať. Po prečítaní týchto slov sa mi vynorila klasická situácia, keď dievča oznámi svojmu partnerovi, že je tehotné a on sa začne vyhovárať. Lenže, tu sa jedná práve o opačný prípad, ked žena túto skutočnosť zistí a vôbec nepovažuje za potrebné oznámiť to svojmu partnerovi. Veľakrát sa otcovia detí dozvedajú o tejto skutočnosti, keď žena už podstúpila zákrok, alebo sa o tom nedozvedia vôbec. Ženy automaticky preberajú zodpovednosť za seba, dieťa a v podstate aj partnera. Lenže, ako riešiť, keď sa názor ženy líši od názoru jej partnera. Všetci vieme, že muži na pôrod nemajú „patričné vybavenie“. Ale nemožno im uprieť právo robiť si nárok na dieťa, ktoré by bez ich pričinenia jednoducho počaté nebolo. Veľakrát sa dieťa dostáva na adopciu hneď po pôrode. Preto vlastne ide „len“ o to, či žena napriek svojmu rozhodnutiu dieťa nemať vo svojej opatere bude ochotná donosiť a porodiť ho. Telo je ženine, ale dieťa spoločné. Priznám sa, že je to len a len na tej konkrétnej žene. Ale z hľadiska dieťaťa, by touto formou mohlo dôjsť k situácii, že by rodička prehodnotila svoje rozhodnutie a predsalen sa rozhodla nielen dieťa porodiť, ale s podporou partnera aj vychovať v úplnej rodine. A okrem zachráneného ľudského života, by sa možno vytvorila aj ďaľšia rodina.
