Jana stála uprostred chalanov , svojich budúcich kolegov a cítila sa trošičku nesvoja. Sama žena medzi mužmi. Žena. Vlastne len také mladučké žieňatko. Tri mesiace ju delili od 19-tky. Pustila sa teda do debaty s tými mladšími, vekove bližšími.Jeden bol blonďák, druhý počerný. Jej sa páčil ten druhý. Prvý to zrejme vytušil, lebo sa snažil upútať jej pozornosť. Bol vtipný, žmurkal na ňu, podporoval ju v názoroch.Nevedno ako, zrazu si mali čo povedať a začali vyhľadávať spoločnosť toho druhého.Každú voľnú chvíľku trávili spolu a rozprávali sa. Preberali všetko možné, chodili spolu do bufetu, na obed, z práce i do práce. Len pohľad na jeho obrúčku ju chvíľu prebral do reality. Sedeli spolu v autobuse, sedeli v jednom kancli , až z neho vypadlo, že od prvého ide robiť na iné pracovisko. - Neviem, či nebudem prismelý, ale, chcel by som sa s Tebou rozlúčiť . Privretím viečok súhlasila. Aby neboli nápadní, dohodli sa, že sa stretnú na dohodnutom mieste. Vložil si jej líca do svojich dlaní a na jej nedočkavé pery vtisol horúci bozk.. Ruky putovali telom , až skončili v lone, kde narazili na Janine ruky. - Smiem sa Ťa niečo spýtať ? Mala si už s niekým niečo ? Sklopila viečka a líca jej zaliala červeň...- Nie. Nepokračoval. Zostali pri vzájomných bozkoch a vrátili sa do kanclu. Keď odišiel , zostala zrazu sama. Chýbal jej. Už to tu nebolo ono.. A tak si začali telefonovať. Naliehavosť telefonátov sa z jej strany stupňovala... Chcela s ním tráviť stále viac času, potrebovala ho denne aspoň počuť. Keďže boli obaja v práci, začali komplikácie. A tak sa dohodli na stretnutí. Priniesol so sebou nejakú hudbu, atmosféra sa uvoľnila a ona túžila patriť mu celá, dušou i telom.- Chceš to ? uistil sa v jej tvrdení.- Áno, bola o tom presvedčená. Mala pocit, že svet spomalil. Ona sa dnes stala Ženou. Ženou - milenkou. Cítila sa tak zvláštne, dôležito, celkom inak ...- Čo Ti je ? upieral na ňu nechápavé pohľady.- Nič. Chcem si to vychutnať. Mlčal a nechápal. Cestou z práce mala pocit, že to každý vidí. Že to má napísané v tvári. Nevedela ako sa tváriť prirodzene. Ako utajiť ten božský pocit zo zaľúbenia ? Stretli sa ešte zopárkrát. Milovanie s ním bolo každým okamihom lepšie. Bola k nemu veľmi silne citovo pripútaná. Nechcela robiť nič, čo by ju v jeho očiach degradovalo. Snažila sa ovládať, ale láska k nemu jej začala prerastať cez hlavu. Keď nechodil nejakú dobu do roboty, myslela, že zošalie. Trápila sa, chodila okolo jeho domu v nádeji, že ho zazrie v okne, alebo na ulici. Skúšala mu volať, ale nereagoval. Keď ho napokon stretla aj s manželkou a dcérou v kočíku, tváril sa, že ju nepozná. Akoby ju niekto polial studenou vodou. Volala mu do práce, či sa na ňu hnevá, dožadovala sa vysvetlení. Keď náhodou zdvihol, nemal na ňu čas. Chcela iba počuť, prečo sa takto chová. Prečo je zrazu iný a odmeraný. Keby povedal, že to skončilo, zmierila by sa s tým. Takto nevedela, na čom je a cítila sa zrazu zbytočná a bez vysvetlenia. Ich príbeh zostal nedokončený a jej chýbala akákoľvek bodka. Trápila sa, zmierovala sa so skutočnosťou , no nedokázala sa s tým sama vyrovnať. Rozhodla sa, že mu napíše dopis. Posledný pokus prinútiť ho rozprávať sa s ňou. Napísala , že je bezradná. Nevie,čo si o tom všetkom myslieť, prečo nastala jeho náhla zmena. Keby zomrel, vedela by,že to nezmení, ale on žije, stretáva ho a neznesie už ďalej tento pocit dostupnej nedostupnosti. Ľudia si všimli zmenu v jej správaní. Aj jej rodičia. Po týždňoch v osamelosti,nepochopení a trápení prišla ďaľšia nečakaná rana. Jej rodičia sa jej spýtali, či je pravda, že sa vláči so ženáčom. Nejaký dobrák cítil potrebu jej ešte viacej ublížiť.Akoby už nebolo dosť toho trápenia. Najhoršie sú údery za to, čo už dávno nie je pravda.. napadlo jej. A tak sa jej súkromná osamelosť prehĺbila o pocit : Nemám už dcéru. Prečo musí takto trpieť ? Čo zlé ona spravila ? Zaľúbila sa do nepravého. Kto má právo súdiť ju za lásku ? Kto si vie svoje city plánovať ? Uzavrela sa celkom do seba. Chodila ako bez duše. Čas trávila utápaním sa vo vlastných citoch , písala o nich básničky. Tie sa stali jej jediným spojencom. Dlhé,citové, depresívne básne. Po čase ho opäť stretla. S manželkou po boku, s kočíkom v rukách a s bruškom,v ktorom sa pýtalo na svet jeho druhé dieťa. Pripadala si zbytočná. Naivná, hlúpa, zneuctená, nehodna lásky. A kvôli čomu ? Kvôli nečakanej túžbe niekoho milovať .
