Interupcia,nemáte inú tému ?alebo Prečo vlastne muži nemajú právo ?

Na vzťah treba dvoch. A niekedy tí dvaja stvoria niečo tretie. Niečo malilinké a neviditeľné, čo rovnako dobre môže znamenať koniec vzťahu ako jeho krajší začiatok. Začiatok rodičovstva. Bez mužskej spermie to proste nejde. Niekedy je dlhodobo plánovaná, niekedy prekvapí úplne nečakane. A zase je to reakcia dvoch ľudí, ktorí boli pri tom. Negatívna alebo pozitívna. Chcú alebo nechcú ? Ak nechce ON je to zle, lebo je ohrozené aj JeJ chcenie. Rozpaky, strach, neistota, zodpovednosť. Ale nie je to také zlé, ako keď nechce Ona. V tom prvom prípade totiž môže zvíťaziť vnútorná sila, podpora okolia, túžba. V tom druhom prípade zväčša nieto záchrany. ONA sa rozhodla a len Ona má to právo rozhodnúť o "vlastnom" tele, o "vlastnom" živote. Najsilnejší argument mnohých žien - ony rodia, ony trpia, ony majú ranné nevolnosti, ony koja, ony sa musia starať. Keď som sa na túto tému bavila s vlastným mužom povedal, že mnohí muži by aj rodili, keby mohli. A že má asi pravdu, keďže sa pár šialencov snaží prekonať prírodu a otehotnieť muža. Každý z nás už o niečom podobnom počul, aj keď sa skôr na tom pousmial ako by to bral s vážnosťou. To jediné stojí na našej strane. Prepožičané prostredie pre vývoj plodu - ženské telo. Ale, hoci som žena, dovolím si tvrdiť, že o to tu vlastne ani tak nejde. Je len mizivé percento žien, ktoré idú na interupciu kvôli peknej postave, aby nepribrali, nekoja, aby im zostali pekné a pevné prsia. A nedá sa ani jednoznačne vyhlásiť, že tehotenstvo prináša iba samé nepríjemné veci. Omnoho častejším a závažnejším argumentom býva strach, že dieťa nedokáže vychovať sama. A tu by práve mal nastúpiť ten stvoriteľ, ten pôvodca - Muž. Ak odmieta, je to tažké, smutné a podobne. Ale prečo mu brať právo aj v situácii, keď CHCE ? Keď chce veľmi, keď sa teší, keď to prežíva intenzívnejšie ako žena ? Je to aj kus jeho samého. Je to jeho potomok v rovnakej miere ako jej. A že nie je v jeho moci poskytnúť mu svoje telo, aby dal dieťaťu právo na život ? To jediné nie, ale všetko ostatné, zvyšok života áno. Keď si rodičia dieťa adoptujú, argumentujeme, že nie je dôležité kto dieťa splodil, ale kto ho vychoval. Sú preto takí rodičia horší, lebo neprežili pôrod a tehotnosť ? Prečo niektoré ženy neuznajú ani za vhodné o svojom tehotenstve muža-otca informovať ? Mali by si byť v šanci rozhodovať fifty-fifty. Pôrod je síce ženskou záležitosťou, ale aj v nej nám pomáhajú muži ako najlepšie vedia, či už vlastní, možnosťou byť pri tom a podržať nás psychicky alebo pôrodníci, vo veľkej väčšine tiež muži. Kojenie. Je kopec prípadov, keď mamičky hneď po pôrode nemajú mlieko a detičky pekne zvykajú na sunar, dnes Bebu a podobné mňamky. To zvládne aj muž. Mám sesternicu, ktorá nezniesla pohľad na pokakanú plienku a plienky zásadne prával tatino. V dnešnom svete jednorazoviek odpadá aj táto nepríjemnosť. Vidieť otecka s kočíkom, či hrajúceho sa s deťmi na detskom ihrisku tiež nie je vzácnosťou. Píšeme články o skvelých oteckoch, ktorí vstávajú namiesto spiacich mamičiek, o oteckoch, ktorí zájdu k lekárovi a sú všade tam, kde by inak bola mama,o oteckoch, ktorí sa rozhodli zostať na materskej dovolenke s finančných, či iných dôvodov, túžime byť chvíľu v ich koži, ale akonáhle prejavia záujem vyjadriť sa vo veciach interupcií, staviame sa proti, alebo minimálne s rezervou. Prečo vlastne ? Prečo mužom bránime byť dobrými a starostlivými otcami, keď to oni sami chcú ? Keď chcú prevziať zodpovednosť za svoje konanie, keď sa chcú tešiť z vlastnej podobizne, keď chcú podporovať ženu, byť jej oporou a milovať oboch so všetkým, čo život prináša ? Prečo vlastne ? Podľa môjho názoru, z číreho sebectva. Z vlastnej pohodlnosti niečo zmeniť, niečo niekomu obetovať, nepremárniť hlavne Svoj život. Možno ešte zo strachu, že si to ten dotyčný rozmyslí. Že ona prekoná všetky príkoria, ktoré tehotnosť so sebou prináša a zostane sama s dieťaťom. Stále je tu ešte možnosť adopcie. Hoci, nie zriedka sa stáva, že žena, ktorá dieťa pôvodne nechcela, po pôrode zmení názor.