Následky nehody

Deň pred termínom sa však auto pokazilo a švagor strávil celú noc jeho opravovaním. Napriek našim vyjadreniam, že pôjdeme vlakom, trval na aute. Opravil ho a po prebdenej noci s nami jazdil po Bratislave. Lustre sme zohnali, pekné, prijatelná cena, hodili sa perfektne do nášho bytu. Cestou domov sa na švagrovi začala prejavovať únava. Najprv zabočil kdesi mimo a my sme šli všelijakými dedinami, o ktorých som dovtedy nechyrovala. Keď sa mu konečne podarilo dostať na hlavný ťah, tušila som nešťastie. Snažila som sa ohlásiť ho, lebo sa mi zdalo, že chytá mikrospánok. Dvakrát reagoval, tretíkrát nestihol... Zaregistrovala som akési biele auto, s ktorým sme si zrazu vymenili pozície. Šmyk, hodiny, brzdenie. Všetko v jednom okamihu. Privinula som si malú tuho k sebe. Žalostne sa rozplakala. Klepala som sa na celom tele, ale našťastie sme všetci boli celí. Vystúpili sme z auta. Až vtedy som si všimla, že je tu ešte jedno. Bledomodrá Škoda. Tej sa nič strašné nestalo. Vodič si so švagrom vymenil osobné údaje. Z bieleho Opelu sa na nás vyrútili manželia. Ona šoférovala. Najprv sa na nás osopili, že majú v aute deti. Na to sme im ukázali našu trojročnú dcéru. Potom sa im nepáčilo, prečo necháme šoférovať takého mladého. Nikto z nás nemal šoferák. Keď videli, že sme zo situácie viac šokovaní ako oni, trošičku zmiernili. Žena začala preberať situáciu. Vraj je súkromná podnikateľka a auto používa na služobné účely. Bez neho sa vraj nezaobíde. Vraj ho potrebuje mať, čo najskôr opravené, lebo dá švagrovi k náhrade jej ušlý zisk. Skrátka, materiálne škody zatienili ten zázrak, že všetci žijeme. Nechali sme švagra počúvať všetky tie reči a čakať na policajtov a pešo sme sa vybrali k stanici. Vlakom sme prišli domov a čakali, kedy sa švagor vráti. Najväčšia škoda bola na kamošovom aute. Vyčíslili ju tak na osem až desať tisíc korún.Niekoľko dní po tomto incidente som ešte pri ceste autom inštinktívne brzdila nohou, keď nás predbiehalo iné auto. Akosi viac som si začala vážiť život a chápala som zrazu vetu svojho manžela, ktorý zanovito odmietal spraviť si vodičský preukaz vetou : Chcem umrieť prirodzenou smrťou. Švagor si začal hľadať zamestnanie, kde by si zarobil na splatenie dlhu kamošovi. Všetko vyzeralo pokojne, keď asi dva týždne po nehode sa ozvali švagrovi manželia z bieleho Opelu, ktorý sme nabúrali. Začali na neho ísť rečami, že ich desaťročný syn má trvalé následky po nehode, lebo bol v šoku. A chceli od neho, aby im zaplatil výdavky, ktoré vznikli tým, že majiteľka potrebovala auto na výkon práce a oni museli dávať všade úplatky, aby nebola dlho stratová. Prišli dokonca k nám a snažili sa presvedčiť aj nás, koľko ich to stálo peňazí a námahy, lebo ich tá práca živí a podobne. Snažili sme sa im vysvetliť, že ich síce chápeme, ale švagor študuje, nezarába, ja som na materskej dovolenke, ktorá v tom čase činila asi 1300 SK a jediný príjem mal manžel, ktorý nás všetkých živil. A všetky úspory sme vrazili do zariadenia bytu. Keď u nás nepochodili, prišli ešte párkrát za švagrom do Bratislavy. Snažili sa ho zastrašovať. Keď už som myslela, že konečne pochopili a na celú situáciu som zabudla, prišlo posledné varovanie. Kúpala som malú. Švagor bol v Bratislave, manžel na odpoludňajšej smene. Bol večer, sedem hodín, niekto zvoní. Zabalila som malú do osušky a šla otvoriť. Pred dverami stáli dvaja neznámi muži, široké plecia, mohutné postavy, očividne im nechýbala sila. S ruským prízvukom sa spýtali, či je doma švagor. Povedala som im, že nie je a chodí domov buď neskoro, alebo vôbec, keď sa rozhodne prespať u kamaráta. Zavrela som dvere a chrbtom mi prešiel mráz. Pani podnikateľka si na nás poslala "gorily". S malou na rukách a sama v byte som sa zrazu cítila strašne zraniteľná. Nevedela som sa dočkať manžela. Keď som mu rozpovedala celý príbeh a videl moje rozklepané telo, zavolal dotyčným on. Neviem, čo im povedal, ale odvtedy sa neozvali. A lustre pokojne visia v obývačke. Oni jediné to prežili bez ujmy.