Nie iní, len postihnutí.

V minulosti sme sa stretali s prístupom k podceňovaniu telesne postihnutých ľudí. Ústavy pre telesne postihnutých sa zväčša vyskytovali na odľahlých miestach, aby títo ľudia neboli až tak na očiach , či dokonca "nezavadzali" zdravým. Dnes sa už pomaly začína presadzovať uplatňovanie týchto ľudí v spoločnosti, v práci, vytváranie podmienok pre ich pohyb, život. Na uliciach máme mostíky pre vozíčkárov, do niektorých divadiel bezbariérové vchody, v mestách sa stavajú bezbariérové byty. Je síce fakt, že ich bezbariérovosť spočíva v odstránení prahov medzi izbami a držadle pri vani, či toalete, ale sú to prvé lastovičky na ceste k zlepšeniu života.Čo sa týka rodinného života, kedysi postihnutí manželia nemali možnosť adoptovať si dieťa vzhľadom k svojim obmedzeným zdravotným možnostiam. Dnes už i táto bariéra padla. Stále sa však ešte stretávame s odmeraným prístupom niektorých ľudí, s podceňovaním, či nedôverou v schopnosti týchto ľudí. Pritom je nespočetné množstvo šikovných telesne postihnutých ľudí, ktorí dokážu veci, o akých sa zdravým ľuďom ani nesnívalo. Napr. ľudia bez rúk, alebo s ich časťami používajú k svojej práci nohy. Nohami dokážu písať, jesť, vyšívať. Naopak, ľudia bez nôh sa dokážu tak rýchlo pohybovať na rukách, že predbehnú dobre trénované zdravé dieťa s nohami. Títo ľudia majú skvele vyvinuté svoje inštinkty, perfektné organizačné schopnosti, či iné danosti. Aj medzi nimi sú umelecké a športové typy ľudí. Športovci našli svoje uplatnenie v paraolympiádach. Stále však trvá situácia, keď reklamné agentúry podporujú súťaže miss krásy, olympiády a na telesne postihnutých športovcov akoby zabúdali. Ťažšie to majú umelecky nadaní postihnutí ľudia, ktorí musia hľadať spôsoby presadenia sami. Niektoré firmy sa môžu pochváliť schopnými organizátormi, programátormi, administratívnymi pracovníkmi s telesným postihnutím. Žiaľ, aj tu sme sa stretli s firmami, ktoré zamestnali postihnutého človeka len "pro forma", aby si mohli odfajknúť percento zamestnanosti pracovníka so zníženou pracovnou schopnosťou. Pritom človek s telesným postihnutím sa chce rovnako dobre uplatniť na chode podniku, dosahovať dobré výsledky a je častokrát iniciatívnejší a húževnatejší ako mnohí zdraví, práve pre svoju skúsenosť s podceňovaním a nedocenením. Vráťme sa ale k mojej známej a jej manželovi na vozíčku. Jej manžel je programátor. Vytvára programy pre mnohé úspešné firmy. Keďže je šikovný, je schopný bez problémov uživiť svoju sedemčlennú rodinu. Bez problémov zo svojej strany. K svojmu pohybu a práci je totiž odkázaný na auto. Auto, ktoré dostal od jednej z firiem, pre ktoré pracoval. Hoci mal viditeľne označené, že auto používa telesne postihnutý, akýsi "dobrák" mu ho ukradol. Krádež samozrejme oznámil polícii. Po čase sa mu podarilo auto nájsť. Spoznal ho podľa prerobeného riadenia a istých poznávacích znakov. Šiel na políciu a označil presné miesto nálezu. Polícia odmietla spolupracovať. Zrejme vedeli, kto je jeho novým majiteľom. Keď sa ohrádzal, že je postihnutý a auto potrebuje ako svoje nohy, policajt len mávol rukou, aby nechal tak a radšej sa do toho nemiešal. Postihnutí ľudia žijú medzi nami a môže sa ľahko stať, že v budúcnosti i my rozšírime ich rady. Je preto v záujme nás všetkých správať sa tak a vytvárať také podmienky pre ich život, aby sme sa nemuseli báť, že raz skončíme ako menejcenní, odsudzovaní a neželaní.