Anjel

Ten krehký dar z neba, čo prikrýva všetko rozhádzané, špinavé, škaredé. Šmahom ruky je všetko biele a nádherne ligotavé. Miluje prvý sneh. Nežne hľadí po tvári a púšťa sa smerom nadol, kým sa nepremení na ligotavú kvapku vody. Konečne prišiel. Toho roku to vyzeralo skôr na bláznivú jar, či predĺženú jeseň. Vydala sa na prechádzku lesom, kde šuchotavé listy chytali belavý nádych snehovej pokrývky. Všade vládlo ticho a kľud. Inokedy by dala prednosť bujarej ľudskej spoločnosti, ale dnes sa jej žiadalo ticho. To vzácne spojenie jej a prírody. Ten nádherný vzťah, ktorý v nej prebúdzal poetiku, romantiku a kreatívnosť. V takýchto chvíľach vchádzala do seba a nachádzala tú najkrajšiu a najnežnejšiu stránku svojho „Ja“. Tu jej napadali naj- krajšie slová, nové príbehy, pocity, zážitky. Tu bola doma. Sem chodievala ako dieťa hrávať sa s rodičmi, kúpať sa s kamarátmi, sánkovať a šmýkať sa s deťmi, sem vodila svoje lásky. Tu venčila ich psa. Chýbajú jej tie prechádzky lesom, v oáze pokoja, či v spoločnosti známych. Táboráky s gitarou, pečené zemiaky v pahrebe. Ale dnes ju sem vylákal sneh. A možno túžba očistiť spolu s bielou farbou snehu i jej vnútro. Ten vnútorný pocit čistoty a neviny, ktorý v sebe ukrývala. Túžba byť krajšou, čistejšou a belšou. Ako nepopísaný list papiera. Pozrela sa, či ju nikto nevidí a zatočila sa spolu s padajúcimi vločkami, akoby sa chcela pridať k ich symetrickému tancu. Na chvíľu sa stala malou nežnou vílou, tancujúcou v bielom závoji. Keď sa pretancovala až ku rieke, zbadala v diaľke párik labutí. Majestátne sa vznášali na modrej hladine. Boli ďaleko na to, aby ich kŕmila, ale neďaleko na to, aby pozorovala ich biele telá. Spomenula si na príbeh o tom, ako po smrti jednej z labutí, zakrátko umrie i druhá z páru a zdalo sa jej to smutno-krásne tento príbeh lásky až za hrob. Škoda, že už je len málo ľudských párov, ktoré by tvorili túto labutiu lásku až za hrob. Sneh nadobudol na intenzite a pomaly začal vŕzgať pod jej nohami. Kráčala čoraz ťažšie, ale to vŕzganie sa jej zdalo ukludňujúce . Zostávali za ňou len odtlačky jej topánok. V tom zatúžila ľahnúť si do snehu a spraviť anjela. Našla si vyhovujúce miesto, padla do snehu a rukami mávala ako by mala krídla. Zostala ležať v snehu a cítila sa ako anjel. Odľahčená od všetkej ťarchy sveta, myšlienkami niekde ďaleko, cítila sa ľahučká ako pierko. Zostať takto ležať a umrieť. Zbaviť sa všetkých trápení a hriechov.