Náhoda

Stretol som Ťa po rokoch. Po rokoch oddelených životov, každý niekde inde a každý s niekým iným. Bola si rovnaká. Takmer. Vyžarovalo z Teba niečo, čo ma priťahovalo už vtedy dávno, keď sme sa videli po prvý raz. A predsa, akoby si to zrazu nebola ty. Bola si smutnejšia, možno vážna. Pôsobila si tak chladne, rozumne, až som sa neodvážil povedať Ti "Ahoj". Tiež si zrejme bola zaskočená, či máš aspoň kývnuť hlavou. Potom si si to však rozmyslela a na perách Ti zostalo jedno nesmelé nedokončené "Ah.." Nevedel som o Tebe nič. Nič, čo by vysvetľovalo Tvoj smútok, alebo zodpovednosť. Možno to bolo tou neistotou. Možno si aj ty trochu dospela, aj keď to je asi čudné slovo, keď vezmem v úvahu, že máš okolo 30 rokov. Jednoducho mi nešlo z úst slovo "zostarla", pretože pre mňa nebudeš stará nikdy. Mal som Ťa na dosah ruky, ale vadila mi tá chladná neviditeľná stena. Vtom mi napadlo, že Ťa možno zase dlho neuvidím. A tak som iba stál, plný otázok a neistoty, čo spraviť s touto chvíľou . Zrazu si sa na mňa pozrela. Rozhodla si to za nás, za oboch. Len jeden Tvoj pohľad.- " Ahoj ! Ty ešte žiješ ?" spýtala si sa nesmelo , akoby si sa bála mojej reakcie. - " Ešte žijem ." Usmial som sa. Výraz v Tvojej tvári sa trochu uvoľnil, ale oči stále akoby volali o pomoc. To bolo ono. To, čo ma priťahovalo. Výraz v Tvojich očiach. Bolo v nich niečo, čo volalo po ochrane. Niečo, čo nenechalo chalana chladným. Bezbranná bojovnosť. Znie to nelogicky, ale bolo to tam. Nebojácna a zraniteľná zároveň. Provokatívna kombinácia. Neodolal som kedysi, neodolávam zakaždým, keď Ťa stretnem. Lež, vždy bol pri tom niekto tretí, ale teraz ... Zvykol som si na Tvoju nedobitnosť a zrazu sa stala pominuteľnou. Mohol som sa Ťa dotknúť, ale ja som sa bál. Je smiešne priznať si, že sa bojím. Som od Teba starší o štyri až päť rokov. V podstate by som Ti mohol povedať čokoľvek a veriť, že tomu uveríš. Ale dnes nie. Možno to bol šok z nášho nečakaného stretnutia. Prešla na mňa dávka Tvojej neistoty. Dnes by som Ti nedokázal klamať. Stál som a nechal Ťa riadiť túto situáciu. Stačilo povedať "Poď!" a šiel by som s Tebou až na kraj sveta. - " Ako sa Ti darí ? "- " Prežívam." Usmiala si sa miesto odpovede. - " A ty ? Ako ? " Pokrčila si plecami. - " Tak, všelijak." dodala si. - " Stále vydatá ? " Prikývla si.- " A ty ? "- " Rozviedol som sa."- " Rozviedol ? To je už tuším tretíkrát ? "- " Bohužiaľ."- " Ty nemáš šťastie." Prikývol som očami. Pohladila si ma po líci.- " Čakám na Teba." Usmiala si sa a konečne Ti z očí zmizol ten smutný výraz. Myslel som to vážne. Si jediná žena, ktorá má pre mňa toľké roky pochopenie. Ale ty si dala prednosť jemu. - " Rada som Ťa videla."- " Už musíš ? "- " Hej."- " Uvidíme sa niekedy ? "- " Neviem, možno, necháme to na osud. "- " Bývaš stále tam, kde predtým ? "- " Hej."- " Maj sa pekne." Stál som a díval som sa ako odchádzaš. Po chvíli si otočila hlavu, či som stále tam. Usmiala si sa a stratila sa medzi domami. Zapálil som si cigaretu a stál tam, kým ju nevyfajčím. Hlavou mi stále vírili myšlienky na Teba. Večer som zaspával s výrazom Tvojich očí.