A koľko ste za to dostali ?

Keď som sa ich pýtala, či môžem napísať ich príbeh na svojom blogu, dostala som takúto odpoveď : "Nehnevaj sa, Inuš, ale už nie." Pýtate sa rovnako ako ja, prečo ? Tu je odpoveď : Keď sa im ako prvému postihnutému páru na Slovensku podarilo adoptovať dieťa, dozvedeli sa to určité kruhy a oslovili ich s ponukou, či by nechceli poskytnúť rozhovor pre istý rodinný časopis. Povedali si, prečo nie, veď možno budú inšpiratívni a pomôžu nerozhodným ľuďom, ktorí iba uvažujú o adopcii, že to môže byť tým správnym krokom. A tak sa stretli, porozprávali, nafotili zopár fotiek a boli pripravení aj na reakcie okolia. Boli ochotní odpovedať na zvedavé otázky a poradiť tým, ktorí sa rozhodli pre podobný krok, ako postupovať. Toto boli otázky, ktoré očakávali. Ich očakávanie však prinieslo neočakávané. Okrem pozitívnych a podporných reakcií okolia, zastavovali ich ľudia, ktorých nepoznali a po otázkach, ktoré im kládli, ani netúžili spoznať. Ich otázky možno pramenili z neznalosti, ale aj pre neznalého človeka boli prinajmenšom nepochopiteľné. Posúďte sami : "A nestačilo vám jedno decko ? Keď ste obidvaja postihnutí ?"" A koľko vám zaplatili za ten článok ? " " A koľko beriete za jedno decko ? Ste na tom pekne zarobili, keď máte tri." Vysvetľovať niekomu po tejto otázke, že adoptovať si dieťa znamená to isté ako mať dieťa vlastné, bez zvláštnych finančných vymožeností, je asi zbytočné. A tak si povedali , že už podobnú situáciu druhýkrát absolvovať netúžia. Po tejto situácii sa akosi prestávam čudovať, že správy sú plné negatívnych príbehov, ktoré sú skôr poľutovaniahodným príkladom ako niečím inšpiratívnym a motivujúcim. Akoby ľudia skôr dokázali poľutovať niekoho iného ako sa tešiť z jeho šťastia. Sme vážne na tom už tak zle, že nedokážeme oceniť dobro, tešiť sa zo šťastia iných, ale hľadáme za všetkým len to zlé, zištné a vypočítavé ? Ja osobne mám skúsenosť, že chvalabohu stále je medzi nami dosť tých pozitívne mysliacich, naoko nenápadných, na ktorých sa dá spoľahnúť. Pár z vás som stretla práve tu, v diskusiách pod svojimi článkami. Preto ma podobné skúsenosti iba nútia selektovať ľudí na dobrých a "aj takých " .. Vždy mi je však ľúto, že ešte stále sú a je ich celkom dosť. Asi by však ten svet bol príliš jednotvárny a možno by sme si potom nedokázali uvedomiť ten opak .