Písala som už, že je december, posledný mesiac v roku. Pre väčšinu z nás to znamená väčší stres, ale nakoniec sa predsalen dostaneme do fázy, keď akosi podvedome podľahneme predvianočnej atmosfére. A stalo sa to aj mne. Najprv len tak po troške, nebadane. Ráno, cestou do práce som zrazu zbadala vo svojom zornom poli rozžiarený stromček. Popoludní, cestou z rajóna som podľahla tónom hudby, ktorú okoloidúcim rozdávali dvaja hudobníci na pešej zóne. Takmer som zabudla, že sa treba vrátiť do práce. Ale najkrajším znamením bol dnešný zážitok.
Kolegynka prišla s listom, na ktorom bolo napísané :JežiškoNebeská ulica Nebíčko A podala ho kolegyni, ktorá má k „nebu“ najbližšie ... Nie, vonkoncom nie je na umretie, ale pozná to správne miesto , ktoré vedie do neba :-D A ja som zrazu bola veľmi hrdá, že robím práve tam, kde vedú všetky dôležité cesty. Aj tie do neba :-D
Vraj, čo ma nezabije, to ma posilní....... nie sú aj tie infarkty dáko limitované ? Zoznam autorových rubrík: Vzťahy, Rodinné peripetie, Pohľady z druhej strany, Život, Priatelia, Panské huncúctva.., Veľký boj malej poštárky, Moja maličkosť, Súkromné, Nezaradené
