Už se perou, už se perou !

Stretla som svoju bývalú kolegyňu. Obe sme podpisovali výpoveď, ja dobrovoľne nedobrovoľnú, ona z vlastnej vôle. Chcela sa venovať svojmu 21 ročnému synovi, ktorý bol po ťažkom úraze. Nechcela som sa vypytovať, ale povestnou agentúrou JPP / jedna pani povedala / sa ku mne dostali informácie o tom, že chlapec pracoval v zahraničí, prišiel domov na dovolenku a šiel sa zabaviť. To však nemal robiť, pretože ho zbili. Upadol do kómy a bol na tom veľmi dlho dosť zle. Jeho mladý organizmus však zabojoval a dostal sa z najhoršieho. Postupne sa učil znova chodiť, pravidelne cvičil a jeho mama kvôli nemu odišla zo zamestnania. Našťastie, všetko dopadlo sľubne. Necelý rok na to som sa zamestnala . Zoznámila som sa s prostredím i s ľuďmi, s ktorými budem spolupracovať. Len jedna z kolegýň nerobila denné smeny, preto som sa o nej dozvedela čo-to len od ostatných. História sa zopakovala a tentokrát sa jednalo o 27 ročného chalana, ktorého zbilo päť iných . Chlapec striedavo bol i nebol pri vedomí, učil sa jesť, učil sa rozprávať, chvíľami sa mu priťažilo, chvíľami bol na tom lepšie. Jeho mama si menila smeny a celé dni trávila v nemocnici a noci v práci, alebo si čerpala dovolenku. Prípad prevzal prokurátor, obvinení boli štyria z piatich podozrivých. Tento príbeh však neskončil hapyendom. Chlapec zraneniam podľahol. Do tretice - ležala som v posteli, bola nedeľa, keď mi zvoní mobil. Volala kolegova manželka, že ma prosí, či by som za neho nevzala smenu, lebo ho prepadli a musí ísť na políciu spísať zápisnicu. V tomto prípade utrpel len ľahšie odreniny. Kde sa dvaja bijú, tretí sa zväčša vzdiali, aby sa neušlo aj jemu. Kde bijú viacerí a jeden už ani nedrží, lebo prestal vnímať realitu, mal by niekto zasiahnuť. Ak je nablízku. Ak mu nechýba guráž, alebo má známosti u policajtov. Nikto mu totiž nezaručí, že zajtra to niekto nespočíta jemu. Žijeme v čudnom svete. Vo svete, kde sa na jednej strane sťažujeme, že mladí ľudia sedia doma za počítačom a už sa inak ako virtuálne nevedia ani zoznámiť a na strane druhej , ak sa rozhodnú konečne do toho sveta vyjsť, stávajú sa obeťami rôznych pofidérnych skupín, ktorých sa každý bojí. Kam má ísť vo svojom voľnom čase mladý človek, aby nenarazil na podobnú skupinu ? Ako sa má správať, aby nikoho takého neprovokoval ? Stalo sa mi, že sme raz šli so spolužiakmi po ulici, boli sme asi šiesti , chlapci i dievčatá. V strede kráčali ruka v ruke spolužiak so spolužiačkou. Oproti nám šla skupinka chalanov a jeden z nich vytiahol na spolužiaka nožík. Mal šťastie od Boha, že ho jeden zo skupinky tých chalanov poznal a chytil útočníkovi ruku. Keď sa ho spýtal, prečo ho chcel napadnúť, povedal : "Jak sa na mňa pozrel ." Nezazlievajte svojim deťom, že nikam nechodia. Aspoň viete, že sú v bezpečí.