To je všetko ?

- " Mama bola na tom už dosť zle, tak sme ju odniesli do nemocnice. Pravidelne sme za ňou chodili. Aj sme chvíľu mysleli, že sa všetko zlepšuje. Uľavilo sa jej a mala lepšiu náladu. Zobrali sme ju domov. To sme ešte netušili, že prišla domov zomrieť. "Chytila som ju za ruku.- " Je mi to veľmi ľúto. Keby som to vedela, určite by som bola s Tebou. "- " Zbehlo sa to tak rýchlo a nečakane. Akoby sa s nami ešte chcela rozlúčiť. Bola taká šťastná. Dokonca si robila plány do budúcnosti. "Hladela som jej do očí, v ktorých sa zaleskli potláčané slzy. - " Zomrela večer. Otec ju držal za ruku, kľačal pri posteli. "-" Mohla si mi zavolať."- " Ja som si to ani neuvedomila. Bolo toho zrazu treba toľko vybaviť. Dva dni sme behali po úradoch a kvetinárstvach, deti nemali na seba nič čierne, museli sme im dokúpiť veci. A potom, necelá hodina a bolo po všetkom. "Mlčala a spýtavo hladela do neurčita.- "Chápeš, Ina, nič viac, iba pár slov, kvety, truhla, vence a vložia Ťa do zeme. Všetci Ti potrasú rukou a môžeš ísť domov. Keď to skončilo, spýtala som sa - To je všetko ? A nič viac ? "Držala som ju za ruku a hladala slová, ktoré liečia. Slová, ktoré by zaplnili prázdne miesto po človeku, čo za sebou nechal dlhú a hlbokú stopu. Nezmazateľnú stopu akú mama necháva vo svojej dcére. - " A keď som prišla do práce, kolegyne mi zaželali úprimnú sústrasť a to bolo všetko.Akoby sa nič nestalo. Ale mne zomrela MAMA. "Snažila som sa jej vysvetliť, že ľudia nevedia ako sa chovať v podobnej situácii.Každý sa so svojím smútkom vyrovnáva inak. Niekto sa potrebuje vyrozprávať, iný nechce, aby mu to pripomínali a chce čo najskôr zabudnúť. Kolegyne proste neodhadli, čo je pre ňu to najlepšie. - " Možno máš pravdu. Otec prehádzal nábytok v obyvačke úplne inak. Nechce , aby mu to mamu pripomínalo. "- " Veľmi ma mrzí, že som vtedy nebola s Tebou."Kamoške sa zjavne uľavilo. Dopili sme kávu a rozlúčili sme sa. Cestou domov som premýšľala nad jej slovami - To je všetko ? Sú ľudia, ktorí nás sprevádzajú životom a sú tu pre nás vždy, keď to potrebujeme. Vážime si ich prítomnosť a nestačíme si uvedomiť, že tu nebudú navždy. Nie preto, že by po tom netúžili, ale jednoducho z vyššej moci. Stratíme ich a odmietame sa zmieriť s prázdnym miestom , ktoré zrazu zostáva. Túžime spraviť niečo veľké, niečo, čím by sme im vrátili všetky ich chápavé minúty, ich obetavé činy a všetko sa nám zdá zrazu málo. Niektorí z nás to riešia po svojom - dajú svojim deťom meno po zosnulom, nazvú svoj nový podnik jeho prezývkou, alebo začnú uznávať iný spôsob života zasvätený milovanej osobe. Napĺňajú podstatu citátu : " Kým budeš na mňa myslieť, nikdy nebudem ďaleko." Citátu, podľa ktorého majú niektorí z nás tú česť stať sa nesmrteľní..