Irónia osudu ...

Keď som mala asi trinásť rokov šla som s bratom do kina. Bol to mládeži neprístupný film - " Bože, ako hlboko som klesla ". Hoci som šla v doprovode staršieho súrodenca, prechádzala som popri pani uvádzačky s malou dušičkou, či ma vpustí, keďže ešte nemám dosť rokov. Čuduj sa svete, vpustila ma bez mihnutia oka. Roky plynuli, prekročila som prah dospelosti a aj uvádzačky si zvykli, že hoc´ maličká, predsalen plnoletá a nezastavovali ma. A tak som sa neunúvala nosiť pri sebe občiansky preukaz. Prišlo leto, letné kino a ja, ruka v ruke s mojím budúcim manželom som kráčala cez vchod, keď ma zastavil prísny hlas : - " No, moment, moment, naspäť ! " nechápavo som sa pozrela, či ja . - " No, len sa moc nenadrapuj ! " trvala na svojom pani uvádzačka a bez občianskeho preukazu nechcela dovoliť prekročiť brány letného kina. Nechápavo a prekvapene som sa zasmiala a nezostávalo mi nič iné, len sa vrátiť domov pre občiansky preukaz. Podľa úslovia : škodoradosť - najkrajšia radosť, som jej ukázala občiansky a bez mihnutia oka prešla bránou letného kina.Pozn. : K napísaniu tohto článku ma inšpiroval článoček - ako za socíku, ktorý mi pripomenul,kde všade treba "nevyhnutne" nosiť so sebou občiansky preukaz. Obzvlášť vtedy, keď je človek nízky.