Podozrivá.

Jedného dňa som tiež takto nakupovala a okrem iného som potrebovala kúpiť bonboniéru. Výber bol bohatý. Porozmýšlala som teda, komu ju kupujem a aký druh čokolády má rád a načiahla sa za vybranou bonbonierou. Tu nastal problém. Nedočiahla som. Postavila som sa na špičky, skúšala dočahovať z jednej i druhej strany, nepomohlo. Rozhliadla som sa vôkol. Ako na potvoru v tomto oddelení nikoho. Mám chodiť po predajni a ťahať ľudí od ovocia alebo mäsa sem ? Počkám. Pomalým krokom som sa začala prechádzať hore-dole. Vtom som ho zbadala. Sám pán vedúci predajne. Stál obďaleč a podozrivým nedôverčivým pohľadom sledoval ako sa zachovám. Cítila som sa trápne. Chvíľu som sa tvárila, že si neviem vybrať z ponúkaného tovaru. V tom ma premohlo zvláštne odhodlanie - hanba, nehanba, bonbonieru potrebujem a kvôli nej sa sem predsa nebudem vracať. Odhodlaným krokom som vykročila priamo v ústrety pozorovateľovi. Očividne som ho tým prekvapila. Požiadala som ho, či by mi mohol podať tú a tú bonbonieru, lebo regál je príliš vysoký a nedočiahnem na ňu. Jeho zvraštené čelo sa zrazu vyhladilo a tvárou mu prebehol rozjasnený výraz. Podal mi bonbonieru , pekne som poďakovala a uľavene odkráčala smerom k pokladniam.