Dušan zaparkoval svoje auto pred ich domom a ona vkĺzla na predné sedadlo. Cesta ubiehala celkom príjemne, pustili si pohodovú hudbu a zrazu sa zjavil na jej tvári úsmev. Keď si Dušan myslel, že je situácia akurát vhodná na zaparkovanie, zvrtol volant z hlavnej cesty na poľnú, smerom k blízkemu lesíku. Mal jedno obľúbené miesto, ktoré jej chcel ukázať. Ešte kúsok a budú v cieli. Zrazu sa však kolesá točia naprázdno. Znova pridá plyn, nič. Zdá sa, že uviazli na jednom mieste. Dušan sa snaží pridávať, uberať, cúvať, no nič. Stále sa z miesta nepohli. Vybehne z auta a snaží sa posunúť ho. Auto však zapadlo do blata a nie a nie sa pohnúť. Hoci nerád, otočí sa smerom k Jane. Je mi ľúto, ale budeš to musieť skúsiť ty a ja Ti budem pridávať plyn. Jana na neho neveriacky pozrela : "Ja?" Neverila vlastným ušiam. Na veľa vystúpila a obišla auto, aby sa zaprela do jeho zadnej časti. Miesto posuvu auta, zaborili sa jej lodičky do blata. Nepohlo sa ani auto, ani Jana. Keď sa jej konečne podarilo vytiahnuť lodičky a zaprela sa znovu, blato z kolies špliechalo akurát jej smerom. Darmo Dušan nútil auto k pohybu, len viac a viac blata špliechalo okolím. Až sa napokon naštval a vystúpil. Spolu sa zapreli a auto horko ťažko posunuli o kúsok. Potom ešte kúsok . Pozreli sa na seba. Mokrí, zablatení a hlavne naštvaní. Jana si sadla na predné sedadlo, vyzula si lodičky a oklepávala z nich kusy blata. Potom ich položila pod sedadlo a bosá a mlčanlivá čakala, kým ju dovezie domov. Ani on nepovedal slovíčko. Akosi všetko bolo jasné aj bez rozprávania. Aj to, že na toto "rande" len tak nezabudnú.
Rande
Dušan bol blázon do Jany. Už dlhšie sa pokúšal o spoločnú schôdzku, no ona stále odolávala.Až v jeden upršaný deň, zazvoní telefón a v ňom Janin nešťastný hlas, ktorý sa sťažuje, že kvôli blbému dažďu musí sedieť doma. Dušan dostal nápad. Môžu ísť autom a urobiť si pekný deň aj napriek nevydarenému počasiu. V aute je teplúčko, sucho a môžu zájsť, kam len budú chcieť. Tak aj spravili.