V sobotu, presne na MDŽ, som nečakane dostala darček vo forme neuveriteľnej šou. Bubny boli jediné hudobné nástroje. Výnimku tvorilo niečo, čo mi tak trochu (ale naozaj len tak trochu) pripomínalo príliš dlhú balalajku. Ako človek neznalý, som trošku z nedôverou pozerala na rozostavané bubny. Malé, veľké a úplne v strede na čestnom vyvýšenom mieste gigantická bacuľatá zaváraninová fľaša s ozdobným vrchnákom z papiera. To bol prosím náš prvý vizuálny dojem z obrovitánskeho bubna. Na konci predstavenia sme si ho boli pozrieť z blízka a snáď budú aj fotky. Bubny sú drevené, vyleštené, koža zdobne ukončená a tvoriaca akoby čipku okolo okraja.
A potom to začalo. Urastený hudobník zdvihol niečo, čo sa podobalo bakuľe a udrel. Úžasný hlbokú zvuk ozvučil celú sálu, rozozvučal snáď každú bunku tela. Nasledoval ohňostroj. Zapájali sa malé, veľké, stredné. Vznikali zvuky od hlbokých ako hukot hromu až po jemné ako let motýľa. Po prvej skladbe som neveriacky zírala na pódium v úplnej extáze.
Hudobníci boli so svojimi nástrojmi jeden živý organizmus. Paličky svetlé a červené sa mihali v neuveriteľnej rýchlosti. To už neboli paličky, to boli živé bytosti vlniace sa, vytvárajúce nezachytiteľný obraz víru. Dôrazne dopadajúce na kožu bubnov v pomalom alebo šialene rýchlom pohybe, aby za sekundu nežne vibrovali a z bubna vyčarili nežný trilkot.
Aj obecenstvo bolo vtiahnuté do tejto živej hudby. S nenásilným vtipom a očarujúcou ľahkosťou sme sa stali súčasťou hudby. Naše dlane boli bubny. Tlieskali v jednoduchom i zložitejšom rytme, rýchlo i pomaly, dotvárajúc hudobníkov na scéne. Už sme neboli diváci. Stali sme sa hudobníkmi. Na ten večer sme sa stali súčasťou tohto hudobného zázraku.
Na záver len toľko. Priateľky moje, ďakujem Vám, že ste ma zavolali. Všetkým ostatným môžem len doporučit.
Fotografie prevzaté z fotogalérie zo stránky www.yamato.jp
