Tú vetu v perexe som napísala pred dvoma mesiacmi a nebola som si istá, či budem vedieť do slov zachytiť to, čo som chcela v článku povedať. Ale otázka dôvery a nedôvery sa mi znova a znova vracia v rôznych podobách a hlavne v podobách dvoch.
Dôvera v priateľa a dôvera v kolegu. Priateľ a kolega sú jedna a tá istá osoba. Je? Nie, už nie. Aspoň potiaľto sa veci vyvinuli vcelku jednoznačne. Už nie priateľ. Už len kolega. A vlatne nikdy nie kolega, ale nadriadený. Teraz len nadriadený - šéf vyžívajúci sa vo vládnutí. Hmmm. Zaujímavá premena.
Dôvera - to slovo zavislo medzi nami ako slovo osudu. Ako výzva. Ako skúška. Prešli sme testom? Neprešli? Ktohovie? Snáď len ten najvyšší. Osudy ľudí sú prepletené. Príbehy v príbehoch druhých ovplyvňujú naše príbehy nenápadne, trpezlivo a jedného dňa len otvárame oči od prekvapenia a nechápeme, čo sa nám to deje.
Slepá naivná dôvera sa zrazila s ... čím? S prepokladom, požiadavkou na dôveru? Dôverujem ti, lebo mi dávaš ... čo? Pocit dôležitosti? Podporu v prostredí, v ktorom hľadám spoločníka, či donášača (?) - osobu, na ktorú sa môže spoľahnúť. Spoľahnúť sa na jej loajálnosť, na jej poddajnosť. Na jej ovplyvniteľnosť. Bude hrať hry tak, ako ich narežírujem?
Je strada dôvery, ak takú dôveru sklamem? Slová a činy sa rozchádzali a vytvárali zmätok a čoraz viac nedorozumení. Dôvera, táto čudná dôvera, sa strácala pomaly, ale iste. Až raz bola vyslovená nedôvera.
Naivná dôvera sa zrazila s falošnou a predstieranou dôverou. Napriek pokusom o zmier nastal nezvratný proces. Priateľstvo umrelo. Kolegiálny vzťah sa pokazil. Bol vôbec? Môj bývalý priateľ, môj kolega (aspoň zo začiatku) sa pretransformoval do šéfa - nespravodlivého a hlavne nedávajúceho dôveru. Uvedomila som si, že po celý čas, bez ohľadu na to, či sa to týkalo mňa alebo mojich iných kolegov, sme dostávali falošnú dôveru.
Oči sa otvorili. Rozhodnutie padlo. Aký bude mať dopad ďalej? Ktovie? Žiť v pretvárke sa nedá. Radšej oželieť roky toho, čo sa nazývalo priateľstvom, ako stratiť samého seba. Lebo to sa očakáva. Stratiť, zaprieť seba v mene sebeckej a neľudskej veci. Kvôli nakŕmeniu nebotyčného a požadujúceho ega. Strata seba samého je zločin voči sebe.
Paradoxne vnímam, že tá osoba, ktorá túto zradu požaduje, takto zrádza samu seba úplne s pehľadom. Nedôveruje nikomu. Hmmm a nedôveruje ani sebe, čo je veľmi smutné. Nuž, ale to je jej rozhodnutie. To telo, na ktoré sa dívam už neobýva ten priateľský duch ako kedysi a to nové stvorenie, ktoré so strojenou potlačovanou zlosťou hraje úlohu prísneho a spravodlivým hnevom rozpáleného šéfa nie je osoba, ktorú by som pozvala do vzťahu priateľstva.
Nuž falošná dôvera je to, čo nás rozdelilo. Tvárila sa, že mi/nám dáva do rúk zodpovednosť a pritom striehne a sliedi, hľadá chyby, generalizuje, nič nie je dobré, chaotické riadenie vedie k stresu, k atmosfére neistoty a nedôvery. Namiesto toho, aby sme spolupracovali, tak bojujeme. Rozmaznané decko dostalo nebezpečnú hračku a zlostne kričí a dupe, že chce ešte ešte viac.