Sedela som v čakárni zdravotnej poisťovni v Pezinku. Oproti mne sedeli ďalší čakajúci. Medzi našimi kolenami bol priestor tak akurát na to, aby sa ľudia dostali k iným dverám.
A pred tými druhými dverami bola mladá mamička s chlapčekom s hrdzavými vláskami. Behal hore dole a my sme sa na neho usmievali. A aby som nezabudla, bol tam aj taký ten ľahký kočík.
Zazvonil mi telefón. Trochu som sa odvrátila od diania v chodbičke a telefonovala som. Zrazu mi niečo vrazilo do nohy. Lepšie povedané koliesko kočíka mi vyšlo takmer až na nárt. Prekvapená nečakanou situáciu som automaticky stiahla nohy a náhlivo ukončila rozhovor.
Mamička s kočíkom bez prerušenia pokračovala a vyšla z chodby von. Úplne konsternovaná som utrúsila pár zmätených slov, že veď mohla niečo povedať. Veď musela vidieť, že som neregistrovala jej úmysel odísť! Toto sa predsa nerobí!!!! kričalo celé moje ublížené ja, kým som si šúchala napadnutú nohu.
Mamička s ryšavým chlapčekom, stačilo použiť pár čarovných slovíčok: "Dovolíte prosím? Potrebujem prejsť." Môžete si byť istá, že by som tie nohy stiahla aj bez fyzického útoku kolieskom.
Milé mamičky, verím, že s kočíkom je to niekedy oštara, ale prosím nepoužívajte ho ako baranidlo, keď sa cez niekoho potrebujete dostať. Stačí povedať: "Dovolíte prosím." a všetci vám urobia miesto.
Inak si koledujete o nepríjemné výbuchy nevôle. Na ten svoj som sa nezmohla z dvoch dôvodov. Prekvapenie z nečakanej arogancie a pohodové rozpoloženie mysle, v ktorom som sa nachádzala. Nepríjemná pachuť ignorantstva však zostala.
