Nepohnute som zaostrila na tmoliace sa hnedé škvrny ledva rozoznateľné od farby vyšliapaného chodníčka a zoschnutej trávy. Slnko už zapadlo, ale svetla bolo dostatok. Bolo len sedem večer. Nevedela som identifikovať, čo za zvery sú to. Som krátkozraká a inštinkt mi kázal nehrnúť sa bližšie. Sú to psy? Na odrastené šteňatá sa mi zdali tak trochu podsadité. Hneď som automaticky pomyslela na nezodpovedným chovateľom. Nemohla som sa viac mýliť.
Keď mi konečne začalo svitať, ale ešte som tej myšlienke nevenovala pozornosť, krížom cez čistinku sa pozvoľna prešiel dospelý diviak. Hnedé zvieratá týmto nečakaným zjavom definitívne nadobudli tvar malých diviačikov bezstarostne sa pasúcich v tráve. Dokonca sa mi odhalili aj pozdĺžne pruhy na chrbtoch. Trvalo to celé pár sekúnd? Neviem. Čas sa akoby zastavil.
Bolo mi jasné, že ďalej nemôžem. Hlavou mi preblesli divoké scenáre napadnutia rozzúrenou diviačicou, ktorá si chráni mladé. Opatrne som urobila čelom vzad a plíživo som sa vracala hore chodníkom. Ach, veru aj Old Shaterhand by ma pochválil. Ešte som opatrne hodila jeden pohľad za seba a stuhla som. Cez chodník práve prechádzal druhý dospelý diviak a zmizol v húštine tam, kde prvý.
Viac mi nebolo treba. Odplížila som sa, tváriac sa, že tam vôbec nie som, vyššie. Keď som nadobudla dojem, že ma nevidno a som dostatočne ďaleko, tak som poklusom, zachovávajúc čo najväčšie ticho hodné indiánov, vybehla hore úzkym zanedbaným úvozom na cestičku k vinohradom k vyhliadke.
Vtáky čvirikali. V tichu bolo počuť bzukot hmyzu. Bola som tam sama a nemohla som uveriť tomu, čo sa stalo. Toľkokrát som tým úvozoch prechádzala. Za tou čistinkou sa z úvozu vychádza do najspodnejšieho okraja vinohradov. Tak nízko by som diviakov neočakávala. Vlastne som ich neočakávala vôbec. Núúž, keď nad tým rozmýšľam, ani som netušila, že tu vôbec nejakých diviakov máme.
Keby som sa nezdržala v hornej časti, kde je chodník úzky a krytý húštinami a stromami, tak by som do toho stádočka vrazila naslepo. Nie moc príjemná predstava.
Zdržala som sa vďaka lani. Keď som ticho schádzala dole celkom zaujatá sebou, zbadala som ju, ako nepohnute stojí len pár metrov odo mňa na okraji zarasteného riadku vinohradu. Dlhonohá, s veľkými ušami sa dívala s naklonenou hlavou. Divila sa, čo za čudo sa tam zrazu objavilo? Dívali sme sa na seba chvíľu - áno, aj tu sa čas zastavil. Usmiala som sa na ňu, ale zrazu sa z hĺbky mojej pamäti vynoril obraz zranenej lane. Prečo? Kde sa tam zobral? Trhla hlavou, otočila sa a už jej nebolo. Vo vzduchu bolo počuť len spev vtákov a bzukot čmeliaka.
Nehlučne som vykročila. Čarovná chvíľka spolu s otázkou, čo ju vyľakalo, vo mne rezonovala, keď som zdvihla hlavu a zbadala malé diviačiky.
......
Fotka lane v perexe je z internetu. Autor je Jiří Bohdal. Fotka diviaka je zas odtiaľto.
