Vytvorili sme si dohody. Naučili sa ich od našich rodičov, spoločnosti. Naše dohody v dohodách spoločnosti, štátu. Dohody o tom, čo je správne a čo nie. Sami pre seba sme vytvorili a vytvárame ďalšie dohody a domnienky správneho konania, správnych názorov.
Žijúc týmito dohodami sme úplne zabudli, že nič nie je ani dobré a ani zlé. Nič nie je správne a ani nesprávne. Všetko je také, ako je. Také, aké to má byť.
Dohody nás nútia súdiť. Dohody v nás vytvárajú sudcov. V prípade osobných dohôd sú to tí najprísnejší sudcovia. Súdime sa a odsudzujeme na základe nášho videnia sveta a nás v tom svete, na základe našich domnienok a prijatých dohôd.
Keby sme sa od nich oprostili, zistili by sme, že nič nie je ani dobré a ani zlé. Je to tak, ako to má byť. Je to ťažký proces, lebo výchovou sme boli donútení prijímať dohody. Aj napriek vzdoru a odmietaniu v detstve. Neskôr sme začali prijímať svoje vlastné dohody, vytvárať si svoje domnienky a podľa toho riadiť svoj život a ovplyvňovať aj životy iných. Priamo, či nepriamo. Nuž a taktiež súdiť a odsudzovať. Seba i iných. Priamo, či nepriamo - jedno jest.
Keď sa oslobodíme od niektorej z dohôd, zistíme, že sme sa oslobodili a dostali sme krídla voľnosti. Zistíme, že žijeme svoj život a životy ostatných vidíme len ako reflexiu svojho.
Predstavte si kolektív zamestnancov vo firme. Denne títo ľudia spracúvajú množstvo práce, ktoré sa musí vykonať v daný deň. Kopí sa im na stoloch. Nestíhajú. Presčasujú. Mlčia. Prijali za svoju dohodu fakt, že musia tu lavínu práce zvládnuť. Každý deň. Na úkor svojho života, času v rodine, zdravia. Ich šéfka zas prijala dohodu so svojimi nadriadenými, že sú šikovné a všetko zvládnu. Netreba nič riešiť. Sem tam niekto dvihne hlavu a žiada zmenu, ale dohoda je prisilná. Veď čo by si nadriadení pomysleli. Už by sme neboli šikovní. Pridáva sa strach. Predsa nemôžem protestovať, veď stratím prácu. A tak dohoda silnie a zapúšťa korene, ktoré sú ako okovy. Prichádzajú zdravotné problémy. Výpadky. Predčasné návraty do práce. Kolotoč. Každý jeden je v tom kolotoči malá súčiastka. Nechápu alebo len nechcú vidieť, že tá súčiastka je nahraditeľná. Vymení sa, keď sa zničí. Čo však tá zničená súčiatka? Zostáva sama, nezaujímavá, rýchlo zabudnutá. V tom lepšom prípade možno pochopí, že ľpela na dohode len z dôvodu vlastného strachu, predstave o povinnosti, predstave o tom, že ich zamestnávateľ má právo ich zneužívať, keď im platí mzdu. V tom horšom prípade...
Ten zamestnávateľ nie je dobrý a ani zlý. Je taký, aký je a hlavne taký, ako súčiastka dovolila, aby k nej bol. Ani súčiastka nie je dobrá a ani zlá. Je presne taká, ako sa dohodla sama so sebou a ostatnou spoločnosťou. Keby včas otvorila oči a prehliadla, možno by zlomila dohodu s vykorisťujúcim zamestnancom. Možno by sa naplnil jej strach a stratila by to konkrétne zamestnanie. Ale možno by za zákrutou života objavila niečo, čo by kvôli existujúcej predchádzajúcej dohode nemohla nikdy stretnúť.
Inšpirované jedným skutočným príbehom a knihou: Don Miquel Ruiz: Štyri dohody, vydavateľstvo Pragma 2007
