Slová v perexe som si požičala od Dona Miguela Ruiza z jeho knihy múdrostí starých Toltékov, ktorá sa nazýva Štyri dohody. Prečo citujem tie slová? Preto, lebo som svedkom krízy priateľstva práve kvôli domnienkam. Uvedomujem si, že aj moje myšlienky môžu byť domnienky. Prečo by aj neboli. Ako píše Don Ruize, máme sklon vytvárať si o všetkom domnienky. Problém je však v tom, že veríme, že sú pravdivé. Berieme ich ako skutočné. Veríme svojim domnienkam. Presviedčajú nás, že vieme čo ostatní robia, prečo to robia a tiež o čom premýšľajú. Čo horšie, berieme si svoje domnienky osobne. Ak si tento mechanizmus neuvedomíme, koledujeme si o problém, o smútok, pocit krivdy - proste emocionálne nás to pohltí.
Rada, ako nepodľahnúť neopodstatneným domienkam je jednoduchá a zároveň veľmi komplikovaná. Rada znie - spýtať sa, vyjasniť si, nevytvárať si domnienky. Čo však v prípade, že druhá strana nemá záujem? Hovie si v svojich domnienkach a verí im ako svojej pravde. Má svoje domnienky, pretože si tiež interpretovala veci tak, ako ich vidí ona. Možno dokonca tak, ako ich chce vidieť. A tak domnienky narážajú na domnienky a vzniká pocit smútku, nepochopenia, možno aj zrady. Obe strany si situáciu berú osobne. Aby sa ochránili od emocionálnej bolesti, usilovne zahmlievajú a ak sa neopatrne dotknú boľavej rany, tak sa s obranným valom stiahnu. Hmmm, alebo zaútočia.
"Urobila si to a to!"
"Ja som nič neurobila. To ty si urobila!"
"Nemáš právo."
"Ty nemáš právo."
A skutočnosť, nedorozumenie sa niekde krčí v kúte. Zabudnuté a nedôležité. A tak píšem tieto riadky a rozmýšľam na tým, čo sa vlastne stalo. Domnienky v tomto prípade zatiaľ majú navrch, lebo kladenie otázok považujeme za nebezpečné a radšej predpokladáme, že ten druhý by mal vedieť čo cítime alebo čo potrebujeme. Na oboch stranách.
Don Ruiz píše, že najväčšia domnienka je, že predpokladáme, že ostatní myslia rovnako ako my, posudzujú rovnako ako my a zneužívajú všetko rovnako, ako my. Preto sa skrývame za rôzne role, lebo sa bojíme, že nás tí druhí neprijmú, že nás odsúdia, zneužijú. Je to to známe "podľa seba súdim teba". V dlhoročnom priateľstve sa však dá predpokladať, že obe strany sa poznajú dostatočne dobre - aspoň tak dobre, že vedia odložiť svoje role a byť sebou. Prečo sa to potom tak dokáže pokaziť? Kde vznikla tá prvá toxická domnienka bez vysvetlenia?
Jedna aj druhá strana môžu ešte hodiť záchranné koleso. Záchranu v podobe otázky: "Čo sa vlastne stalo?" - lebo obe strany majú právo na túto otázku. Zas, keď to zoberiem z iného pohľadu, obe strany majú právo neodpovedať. Ale aj to je aspoň niečo, ako úplne nič - ako úplné komunikačné vákuum.
Je to smutné, keď sa rúca priateľstvo. Stáva sa to vlastne bežne. Niečo si dali a teraz sa ich cesty rozchádzajú. Môžeme sa len domnievať, že obe strany vedia, čo robia a že to robia najlepšie ako vedia.
I keď, aj toto je len prázdna domnienka.