V tých príbehoch, s ktorými som sa stretla, je toľko nespokojnosti, bolesti a beznádeje. Dobrí ľudia nechávajú po sebe obrazne i neobrazne šliapať. Prečo vlastne? "Zlo sa predsa nevracia zlom." - počúvam. "Budem sa viac snažiť, aby boli všetci spokojní. Svoje bolesti prekonám." - alebo "Zoberiem si pár dní voľna, keď to bude neznesiteľné." - ak sa práve nachádzame v pracovno-právnom vzťahu.
Väčšina tých príbehov sú príbehy odohrávajúcich sa na pracovisku denno denne. Pracujeme v pracovno-právnych vzťahoch, kde to slovíčko "právny" sa stratilo a zamietlo pod koberec. Právo človeka sa postavilo na úroveň "drž hubu a krok", "nezaujíma ma tvoj názor", "rob, čo ti kážem a nepýtaj sa", "nič nerobíš poriadne", "JA som tu šéf a moje slovo je nespochybniteľné", "za dverami čaká x (číslovku si dosaďte) náhradníkov za teba, tak nevyskakuj", ... a iné milé direktívne a až tyranské správanie.
Áno, teraz hovorím o prístupe vedenia k zamestnancom. Tých príbehov mám totiž najviac. Áno, vybrala som ako ilustráciu práve tie viac expresívne. Niekto používa subtílnu neustálu metódu na podkopanie sebadôvery zamestnanca (metóda kvapkajúcej vody), iní si nedávajú servítku na ústa a rovno šľahnú bičom (si otrok, budeš otrok, som vládcom nad tvojou existenciou tu).
Vyvstanú určite otázky a názory, že prečo by som mal/mala zotrvať vo firme, kde sa takto zaobchádza s ľuďmi. Pravdu povediac dôvodov je toľko, koľko je ľudí, ktorých sa to týka. Tu sa naozaj nedá paušalizovať. Dokonca si myslím, že nie je ani namieste tvrdiť, že "mne sa toto nemôže stať". Ale môže, môže. Nikdy nevieme dopredu, čo nás stretne v živote.
Žijeme v ére, kde technika ide dopredu šialeným tempom, ale ľudský vývoj kdesi žalostne zaostáva. Nástupom priemyslu, robotizácie, automatizácie atď. vyvstávali otázky, čo budú ľudia robiť s toľkým voľným časom, ktorý ušetria. Hlboko sa zamýšľam (s troškou irónie) a dívam sa okolo seba. Voľný čas? To čo je za čudnú komoditu? Ľudia drú ako kone (teda tá väčšina) a keď nedrú, tak stále majú v puse "Nemám čas." A ešte častejšie je "Nemôžem si dovoliť." - v čomkoľvek čo si len dokážete predstaviť. A jedným z tých "nemôžem si dovoliť" je "nemôžem si dovoliť vzoprieť sa neľudskému správaniu v zamestnaní". Dôvodov je zas na knihu, ale hlavným, tým, ktorý stojí nad všetkými ostatnými je samotné "nemôžem". Je za tým strach. Strach zo straty práce, strach, z toho, ako zabezpečím životné náklady, strach, že mi bude robiť ten druhý ešte horšie, strach, že si budú o mne myslieť, že som neschopný, strach, že nezabezpečím super dovolenku, strach, že iný bude schopnejší ako ja... Strachov je celé more. Čo more. Priam oceán. Strach zväzuje.
Toto vedia všetci tyrani. Pozor na jednu vec, množstvo tyranov v dnešnej dobe sú veľmi dobre zamaskovaní šarmatní a vzdelaní ľudia, ktorí sú ako chameleóni a každému ukážu len to, čo sa im práve najviac hodí.
- - -
Nabudúce sa pokúsim pozrieť po tej tretej alternatíve v názve článku. Čo to vlastne je? A je vôbec?
