Okrúhla čierna tvárička. Pozorné uši. Velikánske oči dívajúce sa na ten virvar s výrazom mne dôverne známym. Akoby som znova videla toho svojho miláčika. Krásny čierny kocúr usadený v bezpečnej náruči mladej dievčiny. Možno to bola mačka, ktovie? Mne však neskutočne pripomenul môjho prvého kocúrika – čierneho nonšalatného Murka.Svet sa na chvíľu spomalil. Nezvyčajný ostrovček pohody v uponáhľanom ruchu stanice. Keď som si uvedomila, čo vidím, otočila som sa. Dievčina akurát položila svojho minipantera na zem. Zvieratko sa spôsobne usadilo a s nezáujmom Sfingy zostalo pri nohách svojej istoty.Dve dámy sa zastavili. Na tvárach úsmev, ktorý prežiaril to nevľúdne miesto rušnej stanice. Prehodili pár slov s dievčinou a potom pohladkali mačičku, ktorá blahosklonne prijímala ich pozornosť. Z celej scény vyžarovala láska, dôvera a oddanosť. Uvedomila som si, že aj ja sa usmievam.Profesionálne zaťažený realista vo mne vyslal signál, že mačiak nemá postroj, len obojok s vôdzkou. Ak by sa vyľakal a mal snahu utiecť, tak sa dokáže z obojka vyvliecť. Na druhej strane, zvieratko bolo v pohode, zrejme zvyknuté od mačiatkovského veku na takéto miesta. Bez strachu sedel pri dievčine, s ktorou ho spájalo niečo omnoho silnejšie ako vôdzka.Čas odmeraný na sekundy ma vrátil rýchlo do reality uponáhľanej stanice a s úsmevom som za sebou nechala ten malý ostrovček lásky.
