Výčitky za Mackovu smrť ma prenasledovali niekoľko dlhých mesiacov v rovnakej sile, ako boli tie,ktoré sa ma zmocnili pri tej tragickej udalosti. Dlhé roky potom som nemohla bez výčitiek prejsť okolo miesta, kde som ho pochovala. Nakoniec som tade prestala chodiť celkom. Bývalo to miesto mojich obľúbených prechádzok.
Minulý rok som tam zašla cielene. Posadila som sa konár padnutého stromu a pohrúžila sa do spomienok.
Macko bol kocúrik, ktorého som vypiplala, doslova ukradla smrti spod kosáka. Vyzeral ako ruská modrá. On a jeho rovnako vznešene vyzerajúci brat sa objavili v kŕdliku pouličných mačiek. Boli stále spolu. Raz Macko síce prišiel, ale nič nežral, len sedel v bolestínskej polohe. Jazýček prilepený k ďasnu. Kocúr v poslednom ťažení.
Murkovi sa nový príchodzí ani za mak nepáčil. Zabral jednu izbu a panička sa v nej strácala na dlhé chvíle. Keď sa Macko vyliečil, došlo k zoznamovaniu a akej takej tolerancii zo strany pána domu - Murka. Po čase som Mackovi našla domov. Bol tam len jednu noc. Jedna noc, ktorá všetko zvrátila. U novej majiteľky sa prejavila výrazná alergická reakcia. Macka som zobrala domov, ktorý ale už nemal byť tým domovom, kde sa vyliečil. Murko sa postavil na zadné a začal Macka terorizovať. Žiarlivosť, hnev, votrelec na území, ktoré patrilo Murkovi. Bola som neskúsená. Bola som hlúpa. Nechcela som vidieť, že môj Murko bráni Mackovi chodiť na záchod. Hnevalo ma, že ten chudák si uľavoval tam, kde mohol. Za trest som ho vyhodila na balkón. On to možno za trest nepovažoval. Bol tam slobodný. Murko k nemu nemohol a on mal celý balkón pre seba. Aj hrantíky s kvetinami.
V tú noc sa jeden odtrhol. Jeden z držiakov, ktoré sa javili ako výborný nápad (nastaviteľná dĺžka ramienok), sa uvolnil. Kocúr nemal šancu. Mal len malú ranku na sluchách. Ráno som ho šla s plačom a výčitkami svedomia pochovať. Nemohla som uveriť, že je mŕtvy. Nechcela som to prijať. Bol som vinná, VINNÁ!
Roky ubiehali. Deväť rokov ubehlo a ja som sedela na konári spadnutého stromu pri mieste, ktoré sa stalo hrobčekom pre moju vinu. So slzami v očiach a duši som prosila Macka o odpustenie. Odpustenie mojej viny, mojej nevedomosti, mojej slepoty.
Pred dvoma dňami som bola na lúke kúsok od toho miesta. To miesto prestalo mať pečať čierneho svedomia, ťažkej viny. Uvedomila som si to plne až dnes. Bola som tam tak blízko a netýrala ma žiadna výčitka, pocit viny. Pravdu povediac, ani som si nespomenula. Už môžem tade znova chodiť na prechádzky.
---
Dnes ležím na gauči a spoločnosť mi robí vírusový zápal priedušiek. Nemôžem rozprávať. Hrdlo a pľúca mám v ohni. Na hranici medzi snom a bdením sa mi vynorili spomienky na moje odídené mačky a hlavne spomienka na Macka. Prvá veta tohto článku visela takmer hmotne pred mojim vnútorným zrakom. Aký veľký rozdiel bol medzi odchodom Maxíka a Macka.
Vina je ťažké bremeno. Jeden by povedal, že vina za smrť zvieraťa nie je nič. Ale je. Vždy! To sme len ohlúpení civilizačnými nánosmi. Ohlúpení názorom, že my, ľudia, sme pánmi tvorstva a zvieratá nie sú nič, len veci - užitočné alebo zbytočné. Veci bez citu a bez duše.
Tej veci sa treba pozrieť do očí v čase smútku, utrpenia a smrti. Treba dovoliť, aby duša "tej veci" prenikla až k prapodstate nášho ja. Už nikdy viac "to" nebude vec.
Aj vďaka Mackovi, Maxovi a iným zvieratám, ktoré vstúpili do môjho života, mám tú česť vidieť v očiach zvierat aj lásku a šťastie, pohodu i zvedavú otázku, napríklad takej plachej lane, kde sa to tí ľudia ženú.
