Umelé veci sa vkradli do našich životov, predstáv o svete. Uprednostňujeme hluk, aj keď viac menej umelecky spracovaný, pred hlasom prírody. Nadchýname sa obrázkami prírody na obrazovkách počítačov a televízorov a nevidíme krásu za oknami našich príbytkov, či za humnami našich miest. Umelá zábava nás prikováva k televízorom, kde žundreme, že tam zas nič nie je, ale aj tak držíme v ruke ovládač a prepíname z kanálu na kanál. Komunikujeme radšej cez internet, či všadeprítomné mobilné telefóny a iné hračky modernej techniky.
Zlatý slávik zaujal čestné miesto po cisárovej pravici. Učenci napísali 25 zväzkov učených kníh s použitím tých najkomplikovanejších čínskych slov. Všetci sa tvárili, že tie spisy čítali a rozumeli, aj keď to tak nebolo. Nemohli sa predsa strápniť. Nuž zvláštne, nepripomína vám to niečo?
Jedného dňa skrinka zlatého slávika zarachotila a slávik zmĺkol. Nikto ho nevedel opraviť. Len starý vystrašený hodinár povedal, že kolieska strojčeka sa opotrebovali. Nastal smútok a žiaľ opantal cisára. Nebolo viac spevu slávika. Živý sa nevracal - bol predsa vyhostený a napokon, bolo mu dobre v ďalekých lesoch.
Cisár ochorel a všetci už len čakali na jeho smrť. Nový nástupca sa už netrpezlivo tešil na trón. A tak sa raz smrť objavila a skôr, ako si ho chcela zobrať, hodnotila cisárove skutky a rozhodnutia jeho života. Cisár vyjednával, ale ona bola neoblomná. Spoza záhybov jej plášťa vykúkali cisárove dobré, ale i zlé skutky. Práve tie naoko nedôležité skutky sa stali tými rozhodujúcimi, ktorými smrť hodnotila cisárov život. Mal toho cisár na rováši celkom dosť. V svojej pýche a nadutosti nepovažoval za dôležité splniť sľub dievčaťu. Poslať sluhu na smrť len preto, lebo chcel získať vzácnu perlu z mora. A mnohé iné naoko drobné neprávosti, na ktoré rýchlo zabúdame a často ani netušíme, že mohli niekomu ublížiť.
Smrť bola neoblomná. Cisár márne prosil a obhajoval svoje skutky, ľutoval. Zrazu na okenný parapet priletel slávik. Zaspieval svojim sladkým hláskom a tak zaujal smrť, že úplne zabudla na cisára. Slávik spieval zrazu inak - tak clivo, že sa smrti zažiadalo vrátiť sa do ticha cintorína.
Cisár sa chcel odmeniť a ponúkol slávikovi čestné miesto v paláci. Chcel ho mať stále pri sebe, chcel stále počúvať jeho spev. Vtáčik odmietol. Jeho miesto bolo v lesoch na slobode a nie v zlatej klietke. A tak cisár poučený svojimi skutkami pochopil, že nemôže slávika vlastniť. Môže ho len požiadať, aby priletel kedy chce a zaspieval niektorý zo svojich trilkov. Lebo len ten je slobodný a šťastný, kto nevlastní, nepripútava si veci či ľudí k sebe. Necháva im ich slobodu. A tak sa cisár uzdravil a ešte dlho vládol v zemi a slávik mu spieval na vysokom dube o šťastí, o smútku, o osudoch ľudí.
Nuž veru, vždy som mala rada rozprávky. Mám ich aj teraz. Tak inak. Vo svetle svojich vlastných životných skúseností vidím za čarovným príbehom niečo viac - múdrosť, ktorá je stále aktuálna.
