Pred mnohými rokmi mi moja veľmi dobrá kamarátka povedala: „Veď si sa sama rozhodla. Nikto iný. Nemôžeš obviňovať iných, že nie si spokojná.“
........
Bolo to veru dávno v dobe, keď som už dlhé roky žila spolu s mamou, ktorá bola na mňa plne odkázaná. Neniesla som ten údel dobrovoľne. V ťažkých chvíľach som sa sťažovala kdekomu a nazývala ju väzenskou guľou na nohe.
Keď mi moja kamarátka povedala tú pamätnú vetu „Veď si sa sama rozhodla.“, bola som naštvaná a len kúsok od rozhodnutia ukončiť naše priateľstvo. Chcela som predsa počuť niečo iné. Minimálne slová útechy. Prosila som len o vypočutie, chcela som bútľavú vŕbu, do ktorej by som ukladala svoje žiale, nespokojnosť a pocit nespravodlivosti. Mala som chuť na ňu nakričať: „Nechaj si pre seba tie ezoterické hovadiny!“
Nespravila som to a čas neskôr ukázal, že som urobila dobre. Jej slová mi totiž začali vŕtať v hlave. Vážila som si ju a cítila som, že mi tie ostré slová nepovedala preto, aby ma ranila.
Sama som si to vybrala? Aká blbosť! Bola som predsa dotlačená okolnosťami. Nič som si nevyberala! Tak ako to vlastne myslela? Nebola to však téma, o ktorej by som vtedy bola ochotná hovoriť. Ani s najlepšou priateľkou. So žiadnym človekom.
Po rokoch potkýnania sa som pomaly začala uchopovať jej slová. Po troške. Zavrhovala som a aj som prijímala fakt, že na tom predsa len niečo bude. Spomenula som si na rodinnú radu spred mnohých rokov, kde sme uvažovali, čo s mamou. Zostala sama. Deti sa rozpŕchli za svojimi životmi. Ja som sa domov vrátiť nechcela za žiadnu cenu, aj keď som vlastne nemala kde bývať. Podnájom mi končil, ale bývanie s mamou bolo pre mňa niečo rovnajúce sa čiernej more z najhoršieho sna. Odmietala som to. Z tej rodinnej rady som odišla vytočená do biela. Fúria neschopná obhájiť svoj postoj, neschopná vrátiť úder manipulatívnym rečiam typu „Si sama. Nemáš rodinu. Aspoň budeš mať viac času ...“
Bola to moja najkratšia návšteva domova. Ronila som horké slzy z tej nespravodlivosti a absolútneho nepochopenia mojich strachov a neprijatia môjho riešenia. ... nuž a po vypršaní nájomnej zmluvy som sa vrátila domov a bola s mamou až do jej konečného odchodu.
Kto sa vtedy rozhodol? Okolnosti rozhodli? Vonkajší svet? Áno i nie. Nedokázala som sa postaviť vonkajším okolnostiam a tak rozhodli za mňa. To by dávalo logiku. Ale ... ale aj to, že som sa nerozhodla bolo vlastne nevedomé rozhodnutie, že sa nerozhodnem a nechám sa vliecť okolnosťami. Kto by rozmýšľal nad tým, že si ponesiem aj následky a zodpovednosť bude len a len moja vlastná? Nuž, nech je to ako chce, nevedomé rozhodnutia nedávajú vedomé odpovede.
Neuvedomujeme si a ani ja som nevedela, že máme dar slobodného rozhodovania. Nie, nemyslím dar slobody robiť si čokoľvek. Sme limitovaní nespočetnými vecami a javmi, ktoré často berieme ako niečo úplne samozrejmé a mnohé ani nevnímame. Z prostého dôvodu – lebo je to tak. Všetko toto, vonkajší svet so svojimi nárokmi a požiadavkami, ako aj náš vnútorný svet so všetkými nárokmi, presvedčeniami a požiadavkami, je len kulisa, súbor možností, z ktorých vzíde rozhodnutie. V každej jednej stotine sekundy. Kto by si uvedomoval, že my sme tí, ktorí pradú nitku našich vlastných životov?
Nebudem to naťahovať. Nakoniec som po rokoch prišla k záveru, že som sa vtedy vlastne slobodne rozhodla, že sa nerozhodnem. Vôbec nezáležalo na tom, či to bolo vedomé alebo nie. Nuž a samozrejme, či som chcela alebo nie, bola som za svoje (ne)rozhodnutie zodpovedná. Takže tou väzenskou guľou na mojej nohe nebola matka, ale tá mnou neprijatá zodpovednosť voči samej sebe. Keď som prijala tento záver, oslobodila som sa z toho väzenia. Bol to neuveriteľný aha efekt. Od toho okamihu nabral vzťah matky a dcéry iný a omnoho pozitívnejší kurz. Čerešničkou na torte bola vzrastajúca vzájomná dôvera a blízkosť, ktorá sa zdala byť predtým navždy stratená.
Uvedomenie si daru slobodného rozhodovania nám otvára svet, kde dokážeme prevziať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk. Napriek ťažkostiam, napriek tlaku sveta okolo nás, napriek našim vlastným strachom. Uvedomením si tohto daru v sebe, dokážeme pozerať aj na ľudí okolo seba inak. S porozumením, rešpektom a súcitom. Stávam sa slobodným človekom aj v tej najťažšej životnej situácii.
Slobodu vám totiž nikto nemôže ani dať a ani zobrať. Držte sa a buďte k sebe dobrí.
