Osobne nemám rada slovo "podriadený", ale bohužiaľ je len málo osvietených šéfov, ktorí nepovažujú ľudí, ktorým šéfujú za podriadených, ale za partnerov - za plnoprávnych členov spoločenstva, kde každý zastáva svoju rolu využívajúc svoje schopnosti pre spoločný cieľ spoločenstva. Keďže okrem schopností máme aj nedostatky, tak sa dobre vybudované spoločenstvo navzájom dopĺňa, pretože jeho členovia vedia, a hlavne šéf vie, kto sa s ktorou prácou zhostí najlepšie. Mala som česť párkrát v takto fungujúcich spoločenstvách pracovať. Takže prehlasujem, že to ide. Všetko je to o luďoch. Väčšinou však vidím, počujem, pracujem v spoločestve, kde to škrípe ako rozladené husle, kde vládne nervozita, strach, nadradenosť, ponižovanie, zmätok a mohla by som pokračovať. Nechcem zachádzať do podrobností. Chcem skôr pouvažovať, prečo je to tak.
Pozrime sa, čo o fungovaní spoločenstva hovoria starí Číňania v knihe premien, ktorej vznik sa datuje tritisíc rokov dozadu a ktorá bola spísaná na základe zvykov, tradície nepredstaviteľne staršej smerujúcej až k mýtickému svätému kráľovi Fu-si, ktorý bol čosi ako grécky Zeus alebo skôr Prométeus*.
Ľudské spoločenstvo je o človeku. Je mnoho druhov spoločenstva - národ, rodina, strana, náboženstvo, pacovný kolektív, firma atď. Úspechom spoločenstva je spoločný cieľ. Ak ten nie je, tak spoločenstvo nemá trvanie. Proste sa rozpadne. Spoločenstvo musí mať spoločnú reč, svojho ducha, ideu. Jednotliví členovia spoločenstva, každý svojim dielom, priespievajú k harmónii spoločenstva. Keďže sme každý iný, je nevyhnutné, aby jednotlivci spoločenstva našli k sebe cestu a našli to, čo je v každom z nich výnimočné a taktiež spoločné. To, čo v čase krízy spoločenstva môže disharmóniu a úpadok zastaviť.
Základom spoločenstva je láska, schopnosť pristupovať k inému bez posudzovania a odsudzovania, schopnosť poskytnúť priestor pre realizáciu a dôstojnosť.
Ďalším dôležitým aspektom je prijatie faktu, že nie sme rovnakí. Práve rozmanitosť dáva spoločenstvu silu. Každý člen má svoje miesto, ktoré dokáže akceptovať, pokiaľ je zachovaná jeho integrita, jeho dôstojnosť a dôvera v jeho schopnosti a talent. Toto je kľúčové. Až príliš často sa stretávame s chorým spoločenstvom, kde je ľudská dôstojnosť pošliapavaná. Budeš robiť toto a budeš sa správať tak, ako ja, šéf, poviem a nezaujíma ma, čo to s tebou urobí. Nie, nehovorím o fyzickom násilí. Hovorím o manipulácii, vyvolávaní pocitu strachu a viny, o neakceptovaní ľudskej prirodzenosti, zdegradovaním človeka na robota bez nároku na vlastný názor.
Nedávno som vyjadrila svoj názor aspoň znechutenou grimasou. Stretlo sa to s nesmiernou nevôľou. Veru tak. Môžem vykonať prácu, ktorá sa odo mňa žiada presne do puntíka, ako šéf chce, ale nikto mi nezoberie právo si o spôsobe myslieť svoje a nakoniec moja tvár je stále moja. Hmmm a mala som okamžite námet na článok:-).
Dnešné spoločenstvá nefungujú hlavne kvôli neláske a neakceptovaní inakosti. Vládne ego. Silné ego podporené strachom o pozície, zo zlyhania, schovávajúce neistotu prípadne neznalosť za prezentovanú dokonalosť a bezchybnosť. Je zlým pánom. Ak takéto choré ego vládne svojmu človeku, tak tento koná len pre svoje blaho, pre svoje ciele a na úkor iných, aj keď hovorí opak. Všimnite si koľko ľudí hovorí o nutnosti spolupráce a dôvere v spoločný cieľ a keď príde k činu, tak ten je v rozpore s deklarovaným slovom.
Prečo je to tak?
Žijeme v dobe, ktorá je poznačená silnou ekonomickou krízou. Hej, ale za ňou treba hľadať inú krízu - morálnu krízu. Krízu rodiny, ktorá sa prenáša do každého jedného spoločentva. Keď hovorím o rodine, hovorím o každom jednom spoločenstve. Každé je formované na rovnakom princípe. V každom spoločenstve nájdete otca, matku, deti rôzneho veku, pohlavia a schopností. Otec je šéf. Aký je otec, také je spoločenstvo.
Básnik v Knihe premien hovorí: "Z rúk matky som dostával sladký pokrm a z otcových úst pravda znela krásne." Otec stanovuje poriadok a matka poskytuje silu súdržnosti a vzájomnej dôvery.
Ak niekde nastane chyba, všetko sa rúca. Ak to pojmem symbolicky, dá odhadnúť, aký bol otec, aká bola rodina každého človeka podľa toho, ako sa správa v inom spoločenstve - napríklad aj v tom pracovnom. Špeciálne to platí pre všetkých, ktorí šéfujú čo i len jednému podriadenému. Moc, resp. pocit moci, je silný pán a len vyspelý jedinec jej silu vie ukočírovať.
Šéf vládnuci silou svojho ega nedôveruje nikomu len sebe - aj keď dôveru a súdržnosť vyžaduje. Vtedy sa stáva spoločenstvo neľudským. Chýba v ňom láskavosť, prijatie dôležitosti každého jedného človeka - od prezidenta po upratovačku. Takýto šéf zrádza pozíciu otca, lebo namiesto poriadku nastoľuje neistotu a chaos.
Śéf spoločnosti musí vládnuť silou svojho príkladu a nie silou svojej pozície. Ak znova načriem do Knihy premien, tak tajomstvom dobrej rodiny/spoločentva je dôvernosť a poriadok. Dôvernosť je spolupratričnosť k skupine ľudí v spoločnosti a to v dobrom aj v zlom. Ste spolu, viete sa podeliť o starosti, navzájom sa podržať. Poriadok je jazýček na váhe dôvernosti. Ak niekto prekročí hranice dôvernosti, nastanú nepríjemnosti, dusno, zlá nálada, nespolupráca a všetko smeruje vlastne k rozpadu.
Dôvernosť a z nej vyplývajúca dôvera musí byť obojstranná. Ak vám niekto vyčíta v práci, že ste sklamali jeho/jej dôveru nevedomky vám hovorí "Ja som ti nedal svoju!". Uvedomiť si, čo sa vlastne deje je ťažké.
Ak sa v disharmonickom spoločenstve pridruží k metóde šéfovanie ponižovanie, diktátorstvo, tak to je už hotový chaos, ktorý sa priživuje na neistote a všeobecnej nervozite. Rastie ako hydra. Sám šéf je chytený do vlastnej pasce - vlastný strach z nedokonalosti, chýb a neúspechu pred jeho nadriadenými ho pevne drží pod krkom a nedá mu nadýchnuť. Koniec.
* Čerpané z: Péter Muller: Kniha veštieb - I-ťing na každý deň
