Prvé príjemné prekvapenie bolo samotné miesto. Hotel Sorea na samotnom okraji Piešťan. Okno do "dvora" a lúčku s dvoma bažantami, ktoré sa tam voľne prechádzali v rannom slnku. Svieža zeleň naookolo lahodila zraku a vlastne celému človeku.
Druhé veľmi príjemné prekvapenie bola prednáška Zoltána Demjána, ktorého naša firma pozvala, aby nám povedal niečo na tému "V každom z nás je potenciál". Táto prednáška ma uchvátila a rada sa s ňou s vami podelím.
Musím na úvod povedať, že som vôbec netušila, kto je pán Demján. Bolo mi povedané, že "je výborný", ale to je vskutku málo na vytvorenie nejakých očakávaní. Dozvedela som sa tiež, že bol horolezec, dokonca vysokohorský, ale to bolo tak všetko. Povedzte, čo by ste očakávali z prednášky na firemnej akcii, kde sa hodnotí to, čo bolo a prezentuje sa plán toho, čo bude a definuje sa, aká úloha sa očakáva od tých ozubených koliesok zvaných zamestnanci. Napokon čo očakávať od človeka, ktorý má za sebou vysoké managerské posty? Snáď koučing na vysokej úrovni? Žeby?
Nuž, nech boli či neboli moje očakávania akékoľvek, bolo to všetko úplne o niečom inom. S kolegyňou sme sa na začiatku na seba pozreli a ona vyhlásila so smiechom: "To sme tuším na nesprávnom školení." Ja som vyhŕkla "Na tom najsprávnejšom." Či to tak vnímali aj ostatní naši kolegovia ťažko povedať. Chcelo to mať tak trošku otvorenú myseľ a uvedomenie si jednoduchej skutočnosti, že áno, v každom z nás je potenciál - potenciál spraviť so svojim životom presne to, čo chceme. Dosiahnuť méty, ktoré si vytýčime. Dosiahnuť ich vedome, s nadšením a láskou. Nájsť svoj hlas a ísť za ním. Nájsť svoj cieľ a realizovať ho. Týmto sme sa dostali ďaleko za rámec ozubeného kolieska vo firme, či v inom spoločenskom prostredí, v ktorom realizujeme svoj život vo všetkých možných aspektoch. Hlboko sa skláňam, pán Demján, že ste a že ste tak ľudsky a jednoducho hovorili o ceste človeka za poznaním, či už z pohľadu vývoja celej ľudskej spoločnosti alebo z pohľadu osobnej skúsenosti hľadania cesty, naplnenia života, nájdenia zmyslu života a schopnosti človeka stanoviť si cieľ, ísť za ním a dosiahnuť ho. Svojou vôľou, svojim odhodlaním, svojou vierou v sily, ktoré sú v každom z nás.
Som tým ozubeným kolieskom. Som a teraz mi to vyhovuje. Pokiaľ znalosti ozubeného kolieska sú brané ako prínos pre firmu, ale hlavne pre to koliesko, tak môj cieľ viem stotožniť s cieľom svojho zamestnávateľa. Avšak nie ako prínos ozubeného kolieska, ale ako prínos ľudskej bytosti so svojimi túžbami, nádejami, ale aj strasťami a neistotami. Ľudská bytosť, nie stroj, ktorému stačí zaveliť a ktorý je kedykoľvek nahraditeľný, ak sa pokazí alebo sa ukočí jeho efektívna životnosť.
Vieme však, že nielen prácou je človek živý. Život okolo nás, znalosti, ktoré sú dnes prístupné každému, kto hľadá, podnety, ľudia, ktorých stretávame vytvárajú živnú pôdu pre nové méty. Nové méty, ktoré nás posúvajú bližšie k tomu nájdeniu svojho hlasu - svojho poslania v živote, ktorý žijeme. Máme možnosť voľby, len sa jej trošku bojíme a možno ani spoločnosť ešte nie je na túto možnosť voľby pripravená. S voľbou súvisí zodpovednosť. Pozrite okolo seba, stačí sa zamerať len na mikrosvet "svojej" firmy a ľudí v nej, kolegov. Koľko z ních sa bojí prijať rozhodnutie? Nebojte, nechcem moralizovať - nie som výnimka. Na druhej strane, koľko managerov je schopných akceptovať fakt, že jeho "podriadení" sú schopní a kompetentní prijímať rozhodnutia? Koľkí vnímajú len ozubené koliesko a nie rovnocennú mysliacu bytosť. Bytosť, ktorá vie prijať rozhodnutie, dokáže niesť zodpovednosť a to preto, lebo pozná sama seba, svoje silné i slabé stránky. Vie si nájsť svoje miesto pod slnkom a cieľ života, ktorý ho napĺňa.
Je to vlastne výsledok vývoja ľudstva od čias kdesi hlboko v nepredstaviteľne vzdialenej minulosti k dnešku. Vývoj spoločenstiev, vývoj jednotlivca v nich. Hľadanie a nachádzanie. Viaceré zdroje hovoria o skokovitom, resp etapovitom vývoji ľudstva, pričom jednotlivé etapy sa skracujú a vývoj sa zrýchľuje. Už nie tisícky či stovky rokov. Prežívame stapu, ktorá trvá desiatky rokov. Sme na prahu prechodu do ďalšej. Možno táto kríza, o ktorej sa hovorí najmä v úrovni finančnej, je tým prechodovým obdobím medzi etapou informačnou a znalostnou, v ktorej žijeme teraz, a etapou, ktorú vizionári nazývajú etapou múdrosti alebo zlatým vekom alebo vekom duchovnosti. Teraz nehovorím o vizionároch typu duchovných učiteľov či rôznych guru. Napríklad Peter F. Drucker od ktorého čerpal aj pán Demján, je jeden taký vizionár. Že nepoznáte? Úžasné na živote je, že sa stále učíme a nachádzame inšpiráciu. Peter F. Drucker ma dostal vetou "Knowledge workers don´t believe they are paid to work 9 to 5; they believe they´re paid to be effective." --- Zamestnanec so znalosťami neverí, že je platený za prácu od 9 do 17-tej hodiny; verí, že je platený za to, aby bol v práci efektívny. Viac o Managing Knowledge Maens Managing Oneself od Petra F. Druckera nájdete tu.
Koľkí z nás majú nadriadených, ktorí sú presvedčení, že zamestnanec je pre firmu efektívny vtedy a len vtedy, ak sedí tých minimálne 8 hodín práce pri počítači alebo inom nástroji svojej práce. Osobne som takého stretla pred pár rokmi. Vyžadoval sedieť a ťukať do počítača úderom ôsmej a nebodaj človek skončil o pár minút skôr a bolo zle. Tu nešlo o efektivitu. Tu šlo o čosi úplne iné ... O čo? Nikdy som to vlastne nepochopila a napokon ani som nemala čas, lebo v skúšobnej lehote som zdupkala hneď, ako som pochopila, že tu, v tejto firme nejde o výsledky. A už vôbec nie o človeka.
A o to aj ide. Nájsť v sebe silu povedať si, tak toto nie. Pre mňa osobne to nebola jednoduchá situácia. Nemala som v zálohe ďalšie zamestnanie. Vedela som však, že nie som stroj a prístup ku mne, k mojej práci očakávam na inej úrovni. Odišla som a nejaký čas pobudla na "voľnej nohe" ako nezamestnaná. Aj keď som vtedy toto moje rozhodnutie nebrala z pohľadu vedomostí a skúseností, ktoré mám teraz, vedela som intuitívne, že moja cesta nie je cestou tej firmy. Cítila som svoju silu. Cítila som, že mám naviac, ako byť len poslušným strojom so sklonenou hlavou.
Často podceňujeme svoje vlastné sily. Dokonca ich ani nepoznáme. Príliš často sa až zubami nechtami držíme tej svojej "istoty", nech je ňou čokoľvek. Stresujeme sa, strácame sa, ale len málo ľudí má odvahu povedať: "Chcem toto." Skôr vieme definovať to, čo nechceme a paradoxne práve toho nám je dopriate vrchovanou mierou.
Keďže som sa rozbehla a nemám v úmysle prejsť celou prednáškou pána Demjána, poskytujem vám aspoň pár citátov na zamyslenie.
"Nájdi svoj hlas (poslanie) a inšpiruj iných aby tiež našli svoj hlas" - Stephen Covey, 8. návyk
"Ľudia nie sú predmety, ktoré treba motivovať. Sú to celostné bytosti - fyzické, emocionálne, duševné a duchovné. Žijú, milujú, učia sa a zanechávajú odkaz." - Stephen Covey, 7 návykov
"Nie sme ľudské bytosti s duchovnými skúsenosťami. Sme duchovné bytosti s ľudskými skúsenosťami" - Pierre Teilbard... (prepáčte meno tohto pána som nezachytila správne a kompletne)
Viera, nadšenia a láska - to sú hybné sily celostného človeka, poznajúceho svoje ja, schopného slobodne prijímať rozhodnutia, zmeny v živote a pritom sa nebáť zodpovednosti. Ži, miluj, uč sa a nechaj odkaz - ži ako celistvý človek. Buď sebou, miluj seba, inšpiruj druhých, pristupuj ku všetkému s vierou, nadšením a láskou.
