Stačí nazrieť do portálov ponúkajúcich prácu a zistíte, že ponúk je nesmierne veľa, ale v skutočnosti žalostne málo.
Pokiaľ si nezabezpečíte zdroje na živobytie inou cestou (úspešne podnikáte, zdedíte, máte rentu, ...), tak zamestnanie je potrebné. Žijeme vo svete peňazí a nájom, elektrinu nezaplatím cez barter. Takže, ak chcem odísť zo stávajúcej práce, mala by som si dopredu premyslieť svoje kroky. Ako som písala v predchádzajúcom článku, ak nepreskúmam tie najvnútornejšie dôvody pre odchod z terajšieho zamestnania, budem stále nachádzať len také, kde sa problém bude v rôznych obmenách opakovať.
Nuž, treba si sňať ružové okuliare z očí a treba sa vymaniť z pavučinky obmedzujúcich, mámivých presvedčení. Treba sa pozrieť do svojho vnútra, na potreby svojho ega i duše. Pozrieť čo chcú, nad čím plačú, o čom nás presviedčajú, že sme. Ak to urobíte, môžete zistiť, že realita je vlastne jednoduchá.
Presvedčenia je to, čo nás obmedzuje - presvedčenia spoločnosti a najťažšie presvedčenia, ktoré ani nevnímame, lebo sme ich prijali za svoje v čase útleho detstva. Myšlienky ako napríklad taká je doba, aj tak s tým nič nezmôžem, ľudia sú zlí, nikto ma neocení a podobne nám nepomôžu.
Pomôcť môže iný pohľad na veci a tiež zobranie zodpovednodti za svoj život do vlastných rúk. Oslobodiť sa. Ozaj, poznáte svoje práva u svoho zamestnávateľa? Zaujímavé, že o povinnostiach vedia všetci (teda takmer), ale oblasť vlastných práv je zahmlená a otvorí sa len pred hľadajúcimi.
Ak poznám svoje práva, postavím sa za ne. Čo hovorí zákonník práce, čo hovoria vnútorné predpisy zamestnávateľa, organizačný poriadok, zamestnanecká rada, odbory?
Kto je nadriadený môjho šéfa? Ak prezentuje firma otvorenú komunikáciu, prečo ju nevyužívame? Dá sa to? Alebo je to tiež len súčasťou hry na dobrého zamestnávateľa? Sú v podobnej situácii aj iní? Dá sa s nimi spojiť? Hmm, strach o stratu zamestnania je veľký a pri tak ťažkých problémoch ako napríklad šikana sa ťažko hľadajú spojenci. Ale vzdanie sa je odídenie z tej kratšej cesty.
Ak kritizujú, znevažujú nás alebo našu prácu, vyhrážajú sa sankciami, majte na pamäti svoje práva a zákonné prostriedky, ktoré ani šéf nemôže len tak ľahko prekročiť. Dovoľte si nesúhlasiť s ním a stáť si za sebou. Verte, váš šéf je tiež len človek. Nie je to boh, na ktorého sa hrá.
Na čo sa často zabúda je fakt, že šéf je tiež len zamestnanec (sú samozrejme výnimky). Ak si všimnete, tak mnoho šéfov robí nadprácu, aby sa zviditeľnili, zapáčili u svojho nadriadeného, udržali si svoju šéfovskú stoličku. Stretla som sa s takými (a kto nie?), ktorí prezentujú dobré výsledky kolektívu, ktorému šéfuju, ako svoje vlastné výsledky. Ako výsledok ich usilovnosti a intelektu. Na druhej strane, ak sa niečo pokazí, nespraví správne, tak je on ten prvý, ktorý ukáže prst na svojich neschopných podriadených. Čoho sa taký šéf bojí?
Bojí? Odmietol by to samozrejme. Ako som vyššie napísala, je to tiež len človek. Má tiež hlavu, dve ruky, dve nohy, dýcha, prijíma potravu, vylučuje. Má svoje strachy, presvedčenia, zakázané komnaty ako každý jeden z nás. Aj nespravodlivý šéf, tyran, chaotik, dosaďte si čo chcete, sa bojí stratiť svoje zamestnanie. Neistota a strach ho ničí rovnako, ako on ničí svojich podriadených. Je neistý a preto chce vybudovať svoju autoritu šéfa neprimeranými spôsobmi, až ju totálne stráca, za čo sa potom mstí. Kolotoč neustálych stresov sa pomaly, ale iste roztáča.
Namietnete, že predsa existujú aj iní šéfovia. Spravodliví a múdri vodcovia. Verím, že áno, ale bohužiaľ som sa za posledných päť rokov stretla hádam len s jedným takým vo svojom zamestnaneckom živote. A poslední dvaja nie sú múdrymi vodcami. Sú to len manažeri oháňajúci sa dochádzkou a zdôrazňovaním "ja som tu šéf a mám právo vás zodrať z kože". No dobre, z kože nie. Ale náznaky šéfovskej šikany tu máme v neprehliadnuteľnej forme.
Možno som takýchto stretla práve preto, aby som prerušila kolotoč hľadaní a pozrela sa na seba a na to, ako si vážim sama seba, ako sa oceňujem, ako si verím, ako počúvam svoje pocity, signály tela a ako sa staviam pred inými luďmi za svoje práva, presvedčenia a túžby.
Hovoríte si, že nechcete bojovať so svojim šéfom. Chcete s ním spolupracovať na práci, na ktorej ste sa dohodli, že ju budete vykonávať. Čo tomu bráni? Ak ste takí, ako jedna moja kamarátka, tak jednoznačne vy. Ona totiž hovorí: "To si nemôžem dovoliť. Nie som schopná to urobiť inak. Neverím si, že to zvládnem." Uverila vo svoju neschopnosť a pritom je to jeden krásny človek.
Ak na vás bude nabudúce šéf kričať alebo vám bude vyčítať vašu neschopnosť a chyby, skúste sa nedať vtiahnuť do obrany alebo útoku. Zostaňte sami sebou a dajte si čas na reagovanie. Skúste si uvedomiť, že má právo si myslieť to, čo si myslí. Nevidíme mu do hlavy. Vidíme len jeho činy. A potom odmietnite čo najkľudnejšie jeho obvinenia, stojte si za svojim postojom, prijmite kritiku, ak je oprávnená a odmietnite spôsob komunikácie, ak je vedená pre vás neadekvátne.
Je to beh na dlhšiu trať, lebo naše obranné inštinkty sú silné, ale dobrá správa je, že sa dajú modifikovať. Ale zmeníte ich len a len vy. Taký šikanujúci šéf sa môže stať dobrým trenažérom. Výzvou.
Ak dokážete stáť za sebou, tak sa nakoniec môže ukázať nutnosť odísť zo stávajúceho zamestnania nie až taká nutná. A ak aj nie, odnesiete si cenné skúsenosti o sebe a budete hľadať inak.
