Už pri vpisovaní svojho mena a priezviska sa mi čosi nepozdávalo. Namiesto adresy len PSČ. Pojala som podozrenie, ale logický rozum bol prehlušovaný intenzívnym dialógom medzi mojim ja a intuíciou, kde mi intuícia nadávala, že čo to vlastne robím.
Ale počúvajte intuíciu, keď žena s petíciou empaticky zdôrazňuje "na hendykepované" deti a ešte aj ukáže akýsi preukaz a následne ťukne prstom do poslednej kolonky s názvom Suma alebo tak nejak. Nech sa to volalo akokoľvek, žiadalo sa tam napísať sumu v eurách, ktorú na tie nešťastné deti máte/chcete/mali by ste dať. Veď predsa nie ste odľud.
Zaspätkovala som, lebo som nemala v pláne nikomu svoje eurá rozdávať a to už v žiadnom prípade na všelijaké pouličné vraj ľudomilné zbierky. Pani poťukala na môj podpis s jasným významom, že predsa už nemôžem cúvnuť a uprela na mňa za psími očami zamaskované oči vlka.
Áno, mala som sa otočiť a nechať ju tak. Áno, mala som jej vytrhnúť ten list papiera a roztrhať ho. Áno, mala som možnosť na ňu ukázať prstom a nazvať ju podvodníčkou. Nestalo sa tak. Zrejme mala za sebou dôkladný tréning v empatii a oblbovaní ľudí. Vo mne sa bili slušnosť s pobúreným prekvapením.
A kým som zvádzala svoj vnútorný boj, pani nelenila a napísa do kolonky 2eurá a ja som jej ich vyplatila!!! Moja chyba - prosím nenadávajte mi, že si za to môžem sama. Ja to dobre viem.
Píšem tieto riadky len preto, aby podobnej pani zbierajúcej podpisy na takzvanú petíciu nenaleteli iní.
Len na okraj: Netušila som, že sa žobranie zmenilo na takýto až sofistikovaný nátlak na dobrú stránku potencionálnych a nedobrovoľných "darcov". Veď kto by už nedal pre postihnuté deti, že?
A ešte na druhý okraj: Na hárku už bolo pár mien a zopár súm vyjadrených v desiatkach eur. Hmmmmm.....že by všetci dobrovoľne podľahli túžbe pomôcť hendykepovaným deťom? Akým? Kde? ... to sa z petície nedozviete. Možno na to jedno, ktoré sa okúňalo neďaleko a evidentne patrilo k tej panej.
