Bolo presne 13:50 hod, keď som sa ocitla na chodníku vedľa policajnej školy, takmer na jeho konci. Tento úsek je jakž takž udržiavanou poľnou cestičkou, ktorá ďalej pokračuje chodníkom do viníc s vyjazdenými koľajami po autách.
Idem, myšlienky sa voľne túlajú a zrazu štvorkolka. Stála tam niekoľko metrov predo mnou na začiatku tej lepšej cestičky. Pripravená na štart.
Naivne som si pomyslela, "Počká, kým prejdem." Ach tá naivita!!!!
Vyštartovali. Mladíci s prilbami - ako roboti z futuristického filmu. Šmýkali sa zo strany na stranu dávajúc do toho všetko. Za nimi sa dvíhal kúdoľ prachu. "Budem musieť cez to prejsť." mihlo sa mi hlavou uvažujúc na ktorú stranu chodníka sa mám hodiť. Bez rozmýšľania v automatickom geste som si poklepala po čele, dívajúc sa priamo do tých čiernych masiek namiesto očí, keď sa hnali na mňa.
Preleteli popri mne. Spolujazdec sa otočil a agresívne zreval", Choď do p.....!"
Vysoko som zdvihla obočie. Dotklo sa ma to. Nepopieram. Arogantný chudák. Čo viac k tomu dodať. Mohla som byť rada, že som nemusela skákať do krovia. Ach, ach, dovolila som si vyrušiť mládencov pri ich zábavke. To, že oni rušia všetkých, ich akosi nenapadlo.
Našťastie sa ticho vrátilo do viníc prerušované len vzdialeným pracovným šumom zberačov hrozna a občasnou salvou z policajnej školy. Príroda sa znova zahalila do závoja jasnej oblohy, slnečného svitu, štebotania vtákov, ševelenia vetra, bzukotu múch a k tomu všade tancovali motýle.
