V tej našej zúri zákulisná tvrdá vojna. Partizánske podrazy. Klamanie nepriateľa. Podpásovky. Odrovnanie nepriateľa v priamom prenose.
Sme na jednej lodi, ale akoby ten priestor nebol dostatočne veľký pre ambície, pocity moci a dôležitosti. Niekto niečo vymyslí, lebo to má jednak v náplni práce a jednak tak napĺňa obchod, ktorý bol urobený s klientom a pre klienta. Niekto iný v zákulisí, ktorý toho klienta v živote neuvidí, však robí všetko možné pre ak nie už zmarenie, tak aspoň maximálne znepríjemnenie života tej prvej skupiny. S úsmevom na tvári. Asi by mu ten úsmev zmrzol, keby mal byť odmeňovaný spokojnosťou klienta, čo bohužiaľ nie je. Pritom stačí malý ústretový krok.
A tí chudáci, ktorí stretávajú klienta v priamom prenose a majú ho pred sebou face to face doplácajú na to, že centrála so sebou zúrivo bojuje. Podklady, ktoré im má niekto pripraviť tak, aby ich mali vždy ľahko prístupné nemôžu dostať, lebo zaťatosť, moc, dôležitosť. Takto sa môžu akurát hrabať v mailoch: "kedy sme to dostali?" alebo vyvolávať na centrálu: "Je tu ten klient. Čo máme robiť?" Ešte by mohli poslať klienta preč, veď čo tu otravuje, keď nemáme inštrukciu oficiáne napísanú, schválenú, podpísanú, uverejnenú, omašličkovanú.
To, že obchod bol urobený a iná centrála bola tvrdo tlačená, aby ho čo najrýchlešie zaviedla do života, tú byrokratickú vôbec nezaujíma. Jaj nie, to nie je pravda. Zaujíma ju to. Prečo? Lebo je to živná pôda pre obľúbenú zákopovú aktivitu.
Boj, boj, boj až do krvi!
P.S. Sorry, dnes jsem zhnusen.
