"Kto zradí dôveru bezbranného tvora, zrádza sám seba. Zrádza Človeka v sebe."
Kedysi ľudia žili spätí s prírodou. Poznali zákony života. Áno, chovali zvieratá pre potravu, ale poznali ich cenu. Vedeli, že tie zvieratá majú svoje nároky a potreby dané matkou prírody. Poznali citový život zvierat. Odpozorovali v prírode, že zvieratá sú božími tvormi, ktoré majú svoj určenie a kým sa ich osud naplní, žijú. Žijú v nekonečnom kolobehu zrodenia, väzby na matku, učenia, osamostatnenia sa, začlenenia sa do kolobehu života daného druhu, zrodenia nového života a výchova potomstva.
V každej tejto fáze prebieha bohatý citový život. Matka sa stará o mladé. Stráži ich. Rodičia zháňajú potravu. Učia svoje ratolesti prvým krôčikom na Zemi. Cez detské hry sa maličkí učia všetko, čo budú potrebovať v dospelom živote. Tešia sa, vymýšľajú, hnevajú sa. Plačú od hladu, boja sa, keď im chýba mama, ktorá kamsi odbehla. S láskou a túžbou sa túlia k matke ešte dlho potom, ako ich odstaví. Zvedavo objavujú nové a nové podnety a vštepujú si do pamäti, čo pre nich znamenajú. S prichádzajúcou dospelosťou objavujú sexualitu. Hľadajú si partnerov, aby naplnili kolobeh života a priviedli na svet svojich potomkov. Niektoré druhy vytvárajú celoživotné verné páry.
Keď rodičom umrie potomok, smútia za ním, nechcú opustiť jeho mŕtvolku. Keď sa dostanú do nebezpečnej situácie, cítia strach a hrôzu. Majú odvahu prekonať svoj strach, keď ide o potrebu odvrátiť nebezpečenstvo od svojich maličkých, partnera. Sú opatrné a pozorne vnímajú svoju pozíciu v prírode. Matka chráni svoje detičky a v ohrození ich bráni s nasadením života. Keď sa zrania alebo sú zranené, cítia bolesť a strach z odchádzajúceho života. Životná nutnosť im velí túto bolesť skrývať, lebo slabí sú ľahkou korisťou silných.
V ťažkých životných situáciách sú schopné prekonať hranice druhu a požiadať o pomoc iných a ako zázrak prírody sa javí, že pomoc aj dostávajú. Malý opustený tvorček žalostí a plače, keď stratil svoju istotu a napriek nebezpečenstvu hľadá nové útočište. Matka, ktorá stratil svoje mladé ich hľadá a smúti. Ak sú v nebezpečenstve a ona im nevie pomôcť, dokáže sa obrátiť na spriaznené duše a prosiť o pomoc pri hľadaní alebo vyslobodení jej dedičiek.
Stále hovorím o zvieratách, všimli ste si? Nepripadá vám tá podobnosť s ľudským životom k nerozoznaniu? Jediný rozdiel je v tom, že zvieratá nerozmýšľajú ako ľudia a nie je im dané čokoľvek meniť na ich živote. Majú však pocitové a citové vedomie, ktoré ich vedie životom a dokonca v hraničných situáciách ich dokáže posotiť k zásadným zmenám.
Kedysi ľudia žili spätí s prírodou. Poznali zákony života. Chápali, že tak, ako ľudia nie sú pre zvieratá, tak ani zvieratá tu nie sú pre ľudí. Chápali, že ľudia a zvieratá sú všetci súčasťou rovnakého celku ubytovaní v jednom dome (arche?) zvanom ľuďmi planéta Zem. Ľudstvo prešlo dlhým a ťažkým vývojom, pri ktorom na mnohé prirodzené znalosti zabudlo alebo boli vytesnené a nahradené vedome vedomím nadradenosti nad všetky vody a pevniny, vtáky nebeské i všetky tvory hmýriace sa vo vodách a na pevninách. S poľutovaním vidím citovú púšť, keď človek neváha pre chvíľkovú rozkoš ťažko ublížiť, utýrať, zabiť.
So smútkom vidím zabité, umučené zvieratá, ktoré sú nemým mementom citového chladu ľudí k ostatným živým tvorom. Ľudia dostali do vienka výsadu uvedomenia si svojho JA v nekonečnom kolobehu života. Dostali výsadu reči na neporovnateľne vyššej úrovni ako majú iné tvory tejto planéty. Majú výsadu rozhodovať, konať, meniť, poznávať a učiť sa. Majú výsadu vyvodzovať dôsledky a poučenia z chýb a zdieľať svoje poznatky s ostatnými. Majú výsadu poznávať bielu i čiernu stránku vecí. Majú ale aj výsadu uvedomenia si poznania lásky ako jedinej oslobodzujúcej pravdy.
Napriek týmto darom je postoj ľudí k zvieratám neľudský, bez lásky. Alebo práve preto? Z ľudských zákonov, písaných i nepísaných, vypadol vzťah človeka k prírode a iným tvorom v nej. Bol vytesnený na úplný okraj záujmu. Bol nahradený zákonmi na ochranu zvierat. Aj na maličkom Slovensku je to tak. Sú bezzubé a neuplatniteľné. Veď ide LEN o zvieratá. Keď hluchotou verejnosti prenikne šokujúca informácia o bezbrehom týraní nevinných, ľudia sa dokážu zobudiť a volajú po spravodlivosti. Až príliš často po spravodlivosti tej prapôvodnej „oko za oko", „zub za zub" a „život za život". Potom hladina rozhorčenia opadne, život prinesie iné problémy, pár ľudí sa posnaží niečo zmeniť a koniec. Znova a znova je atakovaná ľudská ľahostajnosť (?), nedôvera vo vlastné sily niečo zmeniť (?), akceptovanie stavu „takto to je a jeden človek nemá žiadne možnosti niečo urobiť (?). Dôvodov je množstvo - koľko ľudí, toľko názorov. A obetí, bezmocných a dôverujúcich pribúda.
Pred pár dňami znova bolo utýrané malé mača, k smrti dobytý pes, zavraždené dieťa, zničený život ženy vlastným otcom, ....". A verejnosť, VY Ľudia, mlčíte. A tých pár, ktorí sa nechali zobudiť, sa dokonca háda.
Som bohyňa Bastet a snáď mi umožníte apelovať aspoň na jednu stránku - týranie bezmocných zvierat. Verím, že mnohí chápete, že jedinec, ktorí utýra k smrti zviera je na tenučkej hranici nepísaného zákona o tvrdej trestnej zodpovednosti, ak by obeťou bol človek. Dosaďte si do titulky „Utýrali mača k smrti" namiesto mača - dieťa. Čo to vo vás vyvolá?
Dosť už ale plaču. Zaregistrovala som snahu niečo s týmto stavom urobiť. Prestať nariekať a ľutovať. Spojte svoje sily. Máte na to. Každý z vás vie niečo, pozná zákony, vie apelovať na iných, vie osloviť davy... Každý jeden z vás je schopný pohnúť bralom, ak to veľmi chce.
Vaša Bastet
