- - -
Doobeda toho dňa som sedela za stolom s vedomím, že Maxík zomiera. V noci sa schoval pod vaňu. Viem, že je koniec. Prestala som ho zdržiavať v tom, čo musí prísť. Večer sa zrazu prebral z agónie. Zdvihol sa na predné labky a vážne sa mi zadíval do očí. Jeho oči zrazu neboli zastreté. Jeho oči boli jasné a bola v nich rozlúčka. Ticho zamňaukal. Čakal. „Nie, nie, nie. To predsa nejde.“ Znova zamňaukal a nespustil pohľad z mojich očí. Tie oči žiadali. Tie oči vedeli a napriek tomu boli plné pokoja a lásky. „Dobre zlatko. Ak to má byť, tak ťa nesmiem držať nasilu.“ Ešte raz na mňa mňaukol a akoby spokojne si položil hlavičku na labky. Za chvíľu posledný krát, s nečakanou silou a istotou, prešiel krížom cez byt a kým som sa stihla spamätať, už bol pod vaňou.
Nechávam ho odísť. Myslím však stále na neho a verím celým srdcom, že umrie pokojne v spánku obklopený mojou láskou.
Smrť je pre mnohých veľké tabu. Nehovoríme o nej. Bojíme sa tej veľkej neznámej, ktorou skončí náš pozemský život taký, ako ho poznáme a máme radi. Niektorí vravia, že smrťou sa život nekončí. Je to vraj návrat domov. Veľký kolobeh života a smrti je tu na Zemi od nepamäti. V starých časoch sa vystrojeniu človeka do sveta tieňov venovala veľká a dôležitá pozornosť. A dnes?
Umieranie blízkej a srdcu milej bytosti je silný emotívny nápor. Je to ťažké a bolestivé. Aj ja sa zmietam medzi rôznymi protipólmi toho, ako sa k smrti môjho kocúrika postavím. V zvieracom svete sme prijali za samozrejmé, že zviera dáme uspať, keď sa už jeho koniec blíži. Je to kvôli tomu, aby netrpelo. Takýmto spôsobom som odprevadila na druhý breh už niekoľko svojich mačiek. Dnes, keď na tom pomyselnom moste stojí Maxík, pýtam sa zdrvená: „Prečo mi všetky umierajú na ťažké choroby? Prečo sa ani jedna z nich nedožila pokojnej staroby?“
Pred týždňom som Maxíka odniesla na veterinu. Dať ho uspať. Uľahčiť mu cestu. Teraz čakám, kedy jeho telíčko vydýchne naposledy, lebo som sa po prvej nádeji možného uzdravenia rozhodla inak. Teraz viem, že cesta späť nie je. Napriek tomu, že som si to želala z celého srdca. Dospela som k poznaniu, že jeho odchod musím jednoducho akceptovať a pomôcť mu, ako len najlepšie viem, aby odišiel sám.
Počúvam rady z jednej i druhej strany. „Nechaj ho uspať. Trápiš jeho i seba.“ „ Nechaj ho odísť. Prišiel k tebe sám, aby ti pomohol.“ Rozhodla som sa vypočuť druhý hlas. Emócie však človek neobabre. Nie je mi to jedno. Nie. Myslím na Murka, Beluška, Kubka, Bojka a iné mačky. Beriem na seba bremeno rozhodnutia a verím, že ho vyprevadím síce so slzami, ale s láskou.
Veď aj Malý princ odišiel domov tak, že zomrel. Beriem tú útlu knihu do ruky a cez slzy v očiach čítam:
„Vieš ... túto noc ... nepríď.“
„Neopustím ťa.“
„Budem vyzerať, akoby ma niečo bolelo ... budem trochu vyzerať, akoby som umieral. Tak to býva. Nepríď sa na to pozerať, nie je to potrebné ...“
„Neopustím ťa.“
„Ach! Ty si tu ... Neurobil si dobre. Spôsobí ti to bolesť. Budem vyzerať ako mŕtvy, a nebude to pravda ...“
Mlčal som.
„Pochop, je to veľmi ďaleko. Nemôžem so sebou vziať toto telo. Je veľmi ťažké.“
Mlčal som.
„Ale to bude len ako stará opustená škrupina. A staré škrupiny, to nie je nič smutné.“
- - -
Držala som ho v náručí. Jednou labkou sa mi opieral o plece a druhou sa jemne dotýkal môjho líca. Díval sa mi do očí tým svojim šibalským úsmevom. Vysoká tmavofialová tráva sa rozšantila. Skôr som vedela ako videla, že k nám prichádzali Murko a Kubko a iné zvieratá. Maxík sa na mňa posledný krát pozrel a v záblesku jasnej červenej prekročil ten prah, za ktorý som ja nesmela. Dívala som sa za tou zvlnenou trávou a na jasnú orgovánovú oblohu nad ňou. Cítila som pokoj a uzmierenie.
Zobudila som sa zo sna a šla ho skontrolovať. Vedela som, čo nájdem. Opustenú škrupinu. Aj napriek rozlúčke to bolelo.
