Na rozdiel od tých x rokov dozadu musím skonštatovať, že kvalita cestovania sa výrazne zlepšila. Aspoň tými spojmi, ktorými cestujem ja, sa to dá celkom fajn bez toho, aby som stála niekomu na nohe, či aby sa na mňa niekto tlačil celým telom, taškou a doplňte si čokoľvek vás napadne. Prípadne zostala stáť vonku pred zatvorenými dverami natrepaného autobusu, ktorý síce na zastávke zastavil, ale to bolo asi tak všetko. V minulosti som zažila rôzne pitoreskné ale aj vyslovene odporné zážitky a vtedy som to utrpenie ukončila. Osud mi umožnil v záujme ochránenia môjho zdravia vyhnúť sa potrebe používať prímestskú autobusovú dopravu pekných pár rokov. Tie výnimky, ktoré som urobila, len potvrdili pravidlo - autobusom nie.
Teraz som sa k autobusovému cestovaniu vrátila. Hneď v prvé dni som si všimla dve veci. Namiesto preplnených autobusov máme cesty preplnené autami. Zápchy začínajúce už v Rači ma prekvapili. Niežeby som zápchy neregistrovala predtým, ale už od Rače? Vidno, že som už nejakú dobu smerom do Bratislavy necestovala v rannej špičke. Cesta do práce sa výrazne predĺžila. Druhá vec, čo ma zarazila, bola už riadne rozvinutá slúchadlová epidémia. Slúchadlá takmer v každých ušiach. Samí odpojení ľudia. Takto som si ich nazvala. Pred pár rokmi som ich nazvala hluchí ľudia, ale toto nové označenie sa mi javí presnejšie. Na jednej strane chápem túto odpojenosť ako formu dištancovania sa od okolitého sveta - bez ohľadu na to, či sa ospravedlní túžbou počúvať obľúbeného speváka či kapelu alebo túžbou nemyslieť počas tej nutnej/nudnej cesty z bodu A do bodu B. Čo sa toho myslenia týka, priznám sa bez mučenia, že si neviem predstaviť myšlienkový proces pri útoku hlasnej muziky priamo do ušných bubienkov. To, že je až príliš hlasná je evidentné, lebo jej fragmenty musia nedobrovoľne počúvať všetci ľudia okolo. A veru je to často divoká kakofónia zvukov. Bez ladu a skladu, opakujúce sa dum dum dum či tresk tresk tresk mučivé ako neustále kvapkajúci vodovodný kohútik. Chúdence uši.
Kedysi sa nosieval tranzistorák pri uchu. Malý či veľký - to bolo jedno. V každom prípade to bolo znakom frajeriny. Mám na to. Som borec. Som frajer. Nebolo ich veľa. Nebolo to pohodlné. Teraz sme v slúchadlovej ére, ale aj tu sa pozná „frajer" už z pár metrov. Je až k neuvereniu, že nositelia „hlasných" slúchadiel ešte nie sú sami hluchí. Alebo že by už aj áno? Ktovie. Sama som mala obdobie, keď som si tie slúchadlá na uši dala dobrovoľne. Musím skonštatovať, že aj keď som počúvala hudbu, ktorú mám rada a aj keď som dala hlasitosť na rozumnú mieru, aj tak som bola z toho riadne ohučaná. Popritom som si uvedomovala, že hluk a hlasy z okolia, ktoré som týmto počinom chcela odstrihnúť, sa jednoducho nedali nepočuť. Ach, ja viem. Mala som zvýšiť hlasitosť. Bŕŕŕŕŕ. Skúsila som. Bolesť hlavy skutočne nemusím. Teraz slúchadlá zapadajú prachom.
Pri tých frajeroch s tranzistorákmi mali nedobrovoľní poslucháči aspoň určitú „výhodu". Vypočuli si produkciu kompletnú. Pri slúchadlových frajeroch sú naše uši napádané len monotónnymi fragmentmi toho, čo nositeľ slúchadla nazýva hudbou. Niekedy sa čudujem, čo za produkciu to majú v láske. Každý máme iný vkus, ale prečo nám slúchadloví ľudia vnucujú ten svoj? To, že sa hlasitosť slúchadiel dá znížiť viem. Dokonca som pár krát požiadala suseda v autobuse, či by nebol tak láskavý láskavá. Hej dá sa. Hi-hi, ešte som sa nedopracovala k situácii (a dúfam, že sa ani nedopracujem), kedy by som z jedného konca autobusu volala na druhý koniec autobusu „Prosím Vás vy tam, nebol by ste tak lásky plný a trochu znížil hlasitosť?" Ha! To by bolo! Minimálne by ten konkrétny ani nezaregistroval, že by sa to mohlo týkať jeho/jej. Hmmmm. Takže neslúchadlová menšina naďalej trpí, poprípade sa snaží ten protivný šum odignorovať. Som v tom už lepšia. Nuž, ale keďže píšem tento článok, tak je evidentné, že ešte mám k dokonalosti ignorovania dosť ďaleko.
Nie, neraďte mi, aby som vytiahla svoje slúchadlá. Nemám záujem byť odpojená. Nemám záujem byť ohučaná. Nemám záujem prísť o potešenie vnímať skutočnú krásu ticha bez drogy neustáleho hluku v akejkoľvek podobe. Aj keď toho ticha je okolo nás stále menej.
Na dopravné zápchy som si zvykla. Na slúchadlových cestujúcich nie. Pracujem na tom:-) Prosím, ak Vás niekto potiahne za rukáv alebo Vám zamáva pred tvárou v snahe zachytiť Vašu pozornosť, skúste byť tolerantní a aspoň trochu sa pripojte. Na chvíľu. Alebo predtým, ako si dáte do uší slúchadlá, skontrolujte, či okoliu nešumíte. Alebo si kúpte naozaj kvalitné slúchadlá.
