Rôznorodá spoločnosť z rôznorodých krajín Európy. "Na zdravie. Salute. Na zdarovje." - poháre cinkajú, oči žiaria a ozýva sa veselý smiech.
"Tak, ako sa máme?" Ako si stojíme v partnerských vzťahoch?" - padá rozjarená otázka.
"Dobre, som slobodný s päť ex-manželkmi." - zažartuje so smiechom sympaťák, ktorého korene siahajú až do Tbilisi.
"Dobre, dobre, mám dvoch synov a manželku. So synmi chodievam na výlety do Ríma. Nádherné mesto." - pochváli sa ďalší.
"Mám priateľa." - skonštatuje sympatická tmavovláska. "Ale on má až príliš tradičné predstavy o partnerstve. Ja som naopak moderne založená žena." Odmlčí sa. "Neviem. Rozchádzame sa a znova sa schádzame. Snaží sa mi riadiť môj vlastný život. Na svoj obraz." - povzdychne si trošku posmutnelá mladá žena.
"Treba ho nechať." - ozve sa iniciátor tohto otvárania sŕdc.
"Nuž, partnerský vzťah by mal byť snáď iný, nie? Nikto nemá právo riadiť život iného človeka. Diktovať mu." - ozve sa iná žena.
Rozhovor sa rozpadá na niekoľko malých. Bezstarostný smiech utícha v úvahách. Po chvíli však pozvoľne preskočí iskra smiechu - raz tam a raz inde. Vážnosť sa stratí a znova ruky veselo zvíhajú poháre s vínom a spoločnosťou sa ozýva jednohlasne: "Na zdravie. Na zdarovje. Salute."
Prestávam vnímať rozjarenú spoločnosť. Pýtam sa sama seba, prečo človek tak často ľúbi radšej svoju predstavu, svoj obraz iného človeka a nie toho človeka takého aký je? Veď tento pygmalionský prístup vlastne lásku v konečnom dôsledku zabíja.
