Vnímam slnko za oblokom meniace sa letiacimi tieňmi oblakov. Útržky myšlienok. Mihnú sa vedomím a skôr ako si človek uvedomí ich obsah, už sú preč. A predsa niektoré zotrvajú a vylúdia úsmev, príjemný pocit.
Neskôr, keď sen je nenávratne preč a snažím sa spomenúť, uvedomím si, že vlastne nie, nesnažím, lebo už nie je. Sen bol a teraz je teraz a práve teraz začal deň so svojimi prekvapeniami, očakávanými i neočakávanými.
Počujem cupkanie mojich miláčikov. Už začína kontrola, či som hore a či budú raňajky. Matka si varí čaj, počujem cinkotanie lyžičky o pohár. Kašle a vnímam, že bude treba s ňou ísť k lekárovi, lebo pri nej si nedovolím ordinovať samoliečbu ako pri sebe.
Cítim kľud, ktorý som už dávno necítila. Zmenil sa môj vzťah k nej? Môj postoj? Vždy ma traumatizovalo...nie, buď k sebe úprimná! Vždy ma rozčuľovalo! Áno, rozčuľovalo, že už ZAS musím strácať čas a trepať sa po doktoroch. Rozčuľovalo ma a vytáčalo do nepríčetnosti, že sa vlastne o svoje zdravie nestará - vlastne naň kašle. Zľakne sa a slamky sa chytá až vtedy, keď je takmer neskoro!
Žeby som konečne dospela k poznaniu? K poznaniu, že nemusím riešiť to, čo neviem ovplyvniť? Zobrať na vedomie fakt o tom, aká je a nechať život plynúť? Sama sa rozhodla žiť život v izolácii. Sama sa rozhodla, že nechce prijať pomoc. I keď práve v týchto dňoch a týždňoch akoby znova ožila a vrátila sa (aspoň čiastočne) z čierneho mračna beznádeje, hnevu, močariska starých krívd, tých skutočný i tých vymyslených.
Predvčerom som konečne pochopila tragédiu jej života v posledných týždňoch, mesiacoch, rokoch! Tragédiu zablúdenej duše topiacej sa v ďalekej minulosti, vo víroch neusporiadaných vzťahov, v močiari krívd a sklamaní, v lavíne zlosti na všetko a na všetkých.
Slnko za oknom je ako blikajúci maják. Závoje oblakov stlmia na chvíľu jeho žiaru. Hups! Znova vykukne a volá ma z postele. Píšem a nechce sa mi opustiť príjemné teplo, nežný cupot labiek motkajúcich sa okolo.
Nuž, ale život nemožno iba preležať v posteli. Nie je to posledné ráno. Bude ich ešte veľa. Maťko mi číta myšlienky a s veľavravným pohľadom ma prišiel skontrolovať, čo ešte robím za bieleho dňa v posteli. „Naplniť mištičky treba a poškrabkať pradúce kožúšky", mňauká. Moje slniečka sú už všetky tu a zatieňujú aj to veľké Slnko za oblokom.
Vstávam, toto ráno sa definitívne skončilo. Stáva sa minulosťou, z ktorej si nesiem poznanie.
