Potom mi umrel Kubko. Náhle a nečakane. Vyčítala som si, že som nepostrehla príznaky nastupujúcej choroby, ktorá si svoju daň brala už niekoľko týždňov pred koncom. Nevidela som ich. Bola som zameraná na seba, svoje problémy, svoje strachy, svoje nezrealizované túžby, svoje zablúdenie v živote. Potácala som sa v svojom bezvýchodiskovom stave. Tak som to vnímala. Kto som? Čo som? Čo chcem? Aký má zmysel potkýnať sa týmto životom? Prečo práve mňa postretlo to, čo ma tlačí k zemi?
Depresia ma donútila zastaviť sa. Zamyslieť sa. Prehodnotiť svoje priority, plány, ciele. Niektoré veci prehodnocujem dodnes a hádam začínam mať konečne jasno. Depresia mala snahu sa znova zmocniť vlády. Niekoľkokrát využila slabiny a domáhala sa svojho miesta v mojom živote. Prekonala som ju. Porazila. Nie vždy to bola ľahké, ale vedela som čo chcem. Minimálne to, že beznádej a zúfalstvo nebudú riadiť môj život. Depresia využívala účinne moju najväčšiu slabinu. Démona strachu a bezmocnosti „Prečo práve ja mám na starosti chorú ženu - svoju matku? Sama, napriek tomu, že mám súrodencov. Prečo si moji súrodenci myslia, že ja, ktorá som s ňou každý deň, nepodlieham tlaku matkinej choroby? Prečo si myslia, že pre mňa je ľahké to, čo je pre nich ťažké čo i len pri jednej návšteve?"
Týmto som prechádzala tohto posledného roka. Vzťah s matkou, vzťah s chorou ženou, snaha pochopiť. Búrky hnevu a odporu. Slzy kajúcnosti a viny. Medzi týmto som sa zmietala. A hľa, štedrý deň a zrazu tu mám odpoveď: „Lebo si to chcela. Dokonca si si to želala z celého srdca."
„Nie, nie, to nie je pravda.", kričí moje ja - moje ego.
„Vybrala si si túto cestu. Vybrala si si ju jeden vianočný večer pred niekoľkými rokmi. Spomeň si. Sediac za stolom svojej netere, držiac v ruke knihu, ktorej písmenká si nevidela, si si celou svojou mysľou hovorila:
„Ja to dokážem. Dokážem aj bez vašej pomoci, bez vášho pochopenia. Nikomu sa nebudem doprosovať, nikomu nedovolím, aby riadil môj život. Ak má byť cena za moju slobodu toto bremeno - áno beriem ho. Dokážem to! Postarám sa!"
Moja sestra na mňa kričala o povinnosti, o podmienkach, ale jej slová padali na zem ako nepodarené projektily. Postavila som si okolo seba hradbu, múr z tých nevidených písmen knihy, ktorú som sa snažila čítať. Aspoň som to predstierala - to čítanie. Pohľadom zabodnutým na stránky som stavala neviditeľný múr medzi seba a svoju sestru a nevedomky som vyslovovala svoje najvrúcnejšie želanie v svojom živote. Ostatní súrodenci neurobili nič. Sedeli v obývačke a nechali útoku voľný priebeh.
Sú tu zas Vianoce a teraz viem, že už nielen musím, ale aj chcem a čudujem sa, že čo je práve na týchto Vianociach také iné. Možno ani nič, len ja som sa zmenila a dostala som dar.