Až vtedy bola schopná a pripravená hľadať dôvod, prapríčinu toho hnevu, ktorý v nej blčal aj vtedy, keď si klamlivo myslela, že ho už úspešne uhasila. Koľko prehraných vojen. Koľko kvázi vyhraných bitiek. Vyhraných s trpkou pachuťou blenu.
Hnev a zúrivosť sa považuje za spoločensky neprijateľné správanie. Je však v nás a prelomí tenký obranný val naučených dobrých mravov, akceptovateľných modelov správania, keď pri riešení konfliktných situácií je to naučené zrazu neudržateľné. Sú osoby, ktoré nás dokážu dokonale vytočiť, prelomia naše obrany a predsavzatia a zrazu si uvedomíme, že naskakujeme na tú vlnu zloby, hnevu a sme ochotní dokonca osobne hádzať ďalšie polienka pod ten vriaci kotol. Sme spokojní, keď výbuch prehrmí? Asi ani nie. Anna sa často pristihla, že osoba, s ktorou sa hádala a ktorá ju jediná vie do biela rozzúriť, dávno zabudla na hádku, ale Anna v nej stále žila a živila jej nenávistné plamene.
Čo všetko ju vytáčalo - vytáča? Keď veci nejdú tak, ako chce ona. Keď sa na ňu útočí, keď sa ju snaží niekto dotlačiť tam, kde ona nechce alebo sa ju snaží využiť alebo zneužiť. Keď musí robiť veci, ktoré robiť nechce, len preto, lebo si to vyžadujú spoločenské konvencie „Je to tvoja povinnosť. Aby nemali dôvod na ohováranie. Lebo sa to patrí." Keď sa zrazí s ľudskou hlúposťou. Keď sa bojí a zo strachu (aj podvedomého) odmieta akceptovať neznáme a nepochopiteľné. Keď sa jej rozkazuje. Keď sa od nej očakáva, že si domyslí nevypovedané.
Zrazu sa skadiaľsi vynorí vzdor. Akoby stále číhal niekde za rohom. Vzdor vzbĺkne a prerastie do hnevu a odporu. Anna vie väčšinu takých situácií viac menej zvládnuť. Teraz už áno. Ale tie dôvody! Až s odstupom času zisťuje, že dôvody hnevu sú často malicherné a zbytočné. V tom konkrétnom momente však ide o najpodstatnejšie veci pod slnkom a v celom vesmíre. Každá jedna je vnímaná ako útok na ego a to sa samozrejme postaví s plamenným mečom na odpor. A just nie! Aj keby tá druhá strana mala neviem koľko pravdy. Keď k tomu dôjde, snaží sa toho bojovníka zastaviť (učí sa to) a spýtať sa: „O čo ide? Stojí mi to za to? Aké sú pohnútky inej strany? Čo by robila, keby bola ona tou druhou stranou?" Začína sa jej dariť nechávať hnev prejsť okolo. Sú však výnimky, kde nič nefunguje. Tu si musela položiť tú najťažšiu otázku, aby akceptovala a pochopila svojho protivníka.
„Nerobím presne to isté? Čo ma vlastne tak vytáča?" Zrazu sa zarazí a díva sa na toho iného človeka ako na svoj obraz v zrkadle a keď si uvedomí, o čo ide, plameň vytaseného meča vzdoru a hnevu začína pomaly uhasínať.
Anna má také zrkadlo. Už o ňom vie. Krátko. Je to presne tá osoba, ktorej tak často vykrikovala: „Nikto ma tak nevie vytočiť, ako ty! Nikto na svete!" Bude jej raz vďačná za tú lekciu sebapoznania? Zbaví sa svojho hnevu voči nej? Ktovie? Je ešte predčasné hodnotiť, ale život sa kľukatí ako cestička cez polia a lúky a za každou zákrutou čakajú prekvapenia, skúšky života a možno aj pochopenie. Možno už do tej zákruty aj vošla. Možno si len ešte nechce nahlas priznať, že napriek všetkému tú osobu má rada a má o ňu obavy a že ju konečne chápe.
