Keď som bol malé dieťa, obdivoval som anjelov. Tie prekrásne bytosti, čisté rysi tváre, vlasy, oči a hlavne krídla. Čisto biele, mohutné, krásne, odlesky svetla dopadajúceho na hebké perie. Ich sila, charizma a oddanosť človeku, hoci si ju nezaslúžime. Ako žiak cirkevnej školy som sa k nim modlil takmer každý deň, aby ma strážili, opatrovali moju dušu a vedli ma životom.
Všetci čo čítajú túto rozprávku už od prvých strán vedia, že táto nemá Happy End. Nikdy ho nemala mať, je to iba nepísané pravidlo, ktoré je nám vštepované už od útleho veku, aby sa nám život nezdal až taký ťažký a krutý. Vraj všetko raz dobre skončí, žili spolu kým nepomreli a podobné vety plné elánu a šťastia. Ale toto nieje úplne obyčajná rozprávka, je to životný príbeh. A keď som povedal, že všetci vedia, že tento príbeh nemá šťastný koniec, klamal som. Bol niekto, kto veril, dúfal, že sa to skončí ohňostrojom... Bol to sám hlavný hrdina, Nikto z Nikade. Rozpoviem Vám jeho príbeh plný smútku, sĺz, zúfalstva, beznádeje, ale aj šťastia, lásky a najkrajších chvíľ jeho života.
Po celkom úspešnom článku o mojich dojmoch a zážitkoch v Botswane som sa rozhodol pridať aj dalšiu destináciu. Fínsko. Krajina 1000cich jazier, polárnej žiary a dlhej noci.
Smútok - najskloňovanejšie slovo posledných dní. Odišla Nám hviezda. Hrdina, kapitán národného tímu, hráč, manžel, otec, priateľ... Jediný človek, ktorého už nikto nikdy nenahradí. Dres s jeho číslom už nikto nikdy neoblečie, jeho manželka už nikdy nebude mať ten pocit istoty, lásky a šťastia ako mala pri ňom, deťom už nič nenahradí teplo jeho otcovských dlaňí.
Určite sa v myšielnkach vraciate do minulosti a zamýšlate sa nad tým, aké najkrajšie miesta ste navštívili, alebo snívate o miestach, kam by ste sa chceli niekedy v živote dostať. Moje sny boli skoro vždy zamerané na Áziu. Dobrodružný výlet po krajinách iného sveta, málo doknuté človekom, nepoznačené modernou dobou. Vidieť aký mohol byť život dávno. Môj sen sa síce zatiaľ nesplnil, ale dostal som ponuku aká sa neodmieta. Projekt v Botswane. Výzva a tie ja môžem.
Začínam premýšlať kam tento svet speje. Je to hlúposť, obmedzenosť, alebo iba ľahostajnosť? Čo si o sebe myslia?A myslia vôbec? Nevadí im to? Naozaj nemajú okolo seba nikoho, kto by im aspon naznačil že to je celé zle?
Chcel by som Vám porozprávať príbeh. Je o šťastí človeka. O možnosti voľby, obetovaní sa pre vyšší ciel, o odhodlaní a vytrvalosti. A o sklamaní.
Emócie. Každý ich dobre poznáme. Niekedy nám bránia robiť čo chceme, inokedy vďaka nim dokážeme aj nemožné. Tie moje sú momentálne zmiešané a v zápale už toľko spomínaných emócii, kým som vo "švungu", som sa rozhodol vyjadriť.
