Ležím v tráve a sledujem let vtákov. Jeden, druhý a za nimi tretí. Viac stôp hore štvrtý, ale ten je už iná sorta. Väčší, so širším rozpätím krídel. Chvíľu mávajú krídlami a potom sa nechajú unášať. Unášať sa vzdušnými prúdmi, ktoré nevidím a predsa si prstom opisujem dráhu, ktorú vták preletel a predstavujem si, že približne tam je nejaký teplý prúd, ktorý ich vynesie hore, alebo ich sprevádza horizontálnou líniou. Vtáky si to zjavne užívajú. Možno hrajú naháňačky. Možno len mapujú krajinu, v rámci príprav na atentát. Ale každopádne lietajú, lietajú, lietajú a lietajú. Rozprestrené krídla a všetko pod sebou. Sloboda v rukách, či krídlách. Lietajú. Sú nad vecou, vidia svet zhora..
Láka ma to. Len tak si letieť vzduchom. Ísť, až kde ma krídla unesú. Pozorovať ľudí a hlavne krásy prírody. Vyhnúť sa jednému oblaku a do druhého vletieť. Stretnúť iné vtáky a pýtať sa ich, čo videli, kde sa oplatí letieť a povedať im, kde som bola. A oni mi nebudú chcieť uveriť, že som bola na konci sveta. A opäť vletieť do mäkkého nevinne bieleho oblaku.
Sadnúť si na slivku, jabloň alebo hrušku. Alebo si sadnúť na kokos.
A hlavne lietať. Lietať si sám. Ako si lietal aj Jonathan.
Jonathan Livingston nebol obyčajný vták, nehanbil sa, znovu a znovu napol krídla do ťažkého a obávaného zakrivenia, stále spomaľoval a ešte raz na okamih zastal...
Väčšina čajok sa nenamáha tým, aby sa naučili viac ako tie najjednoduchšie základy lietania: dostať sa z brehu k potrave a zase naspäť. Pre väčšinu z nich nie je dôležité lietať, ale jesť.
Pre túto čajku však nebolo dôležité jedlo, ale lietanie. Čajka Jonathan Livingston nadovšetko miloval lietanie.
Prečo neješ? Synku, veď si len kosť a perie!“
„To nič, že som len kosť a perie, mama. Chcem iba vedieť, čo vo vzduchu zvládnem a čo nie, to je všetko. Len to chcem vedieť.“
Všetko je také nezmyselné, uvažoval a náročky pustil horko-ťažko ulovenú sardelu starej hladnej čajke, ktorá ho prenasledovala. Celý tento čas som sa mohol učiť lietať. Toľko sa toho treba ešte učiť!
„Pozri, Jonathan,“ prihovoril sa otec prívetivo. „Zima tu už bude čo nevidieť. Lodí bude málo a ryby z povrchu budú plávať hlboko. Ak sa už musíš učiť, tak potom sa uč o potrave a o tom, ako ju zohnať. To s tým lietaním je síce všetko veľmi pekné, ale sám dobre vieš, že z kĺzavého letu sa nenaješ. Nezabúdaj, že lietaš preto, aby si sa živil.“
V niekoľkých nasledujúcich dňoch sa usiloval správať sa ako ostatné čajky. Naozaj sa snažil, hlasno škriekal, bil sa s kŕdľom okolo prístavných mól a rybárskych člnov a ponáral sa za zvyškami chleba a rýb. Ale nedarilo sa mu to.
Netrvalo dlho a Čajka Jonathan bol opäť úplne sám, ďaleko na mori, hladný, no šťastný. A učil sa. Predmetom učenia bola rýchlosť a za týždeň o nej vedel viac ako najrýchlejšia žijúca čajka.
A Jonathan ako prvá čajka na svete urobil akrobaciu.
Aké to len bolo príjemné prestať rozmýšľať a letieť si tmou za svetlami na pobreží.
T m a ! Zbrucoval ho temný vnútorný hlas. Čajky predsa v tme nelietajú! Jonathan však na hlas nedbal. Aké je pekné, pomyslel si. Mesiac a svetlá sa trblietajú vo vode, do noci vysielajú drobné svetelné stopy, všade samý pokoj a ticho...
(texty k fotkám: z knihy Čajka Jonathan Livingston od R. Bacha)
