Taký je život. Povedal Klaun so slzami v očiach, na tvár si namaľoval úsmev a do ruky vzal pero a papier..anabears.blogspot.com Zoznam autorových rubrík: voyage, spomienky, pozorovala som, francie, By the way, zamyslená
the moment you realize you love so much you cant even breath. you could say such a cliché but I dont mind I would say it hundred more times. To love and to lose Just one letter difference but so ultimate.
Schúlila sa do kĺbka. Na posteľ. Nezakryla sa dekou, nezakryla sa ničím. Nikto ju neobjal, v posteli ležala sama. Vyzliekla si hodvábne smaragdové šaty a nahá tam ležala a plakala. Slzy sa jej ronili jedna za druhou a stekali na levanduľový vankúš. Jeho vôňa ju teraz neukľudnila. Teraz na ňu prišla tá čudná nálada. Nie, vie, že depka to nebola. Ľudia s depkou skáču z okna. Ona len leží nahá , sama a smutná na posteli.
Lesa sa bojím. Mám ho rada, ale bojím sa ho, mám rešpekt voči tvorstvu, ktoré v ňom žije. Aj včera som sa zľakla divného brechotu, ale B. povedal, že je to iba srnec. Lebo keby to bol medveď, bolo by to horšie.
Píšem málo. Kedysi som písala viac. Asi preto, lebo píšem iba vtedy keď mám blbé obdobie, depku, či čo... Keď mi to ide na papier akokeby samo. Sadnem, chytím do ruky moje stálemilované atramentové pero
Chcem ísť do tmavej noci, do lesa, s bosými nohami kráčať po koreňoch stromov, po odlomených konároch kríkov s tŕňmi, poraniť si nohy, cítiť stekať krv, až na zem, až na hnedú zem, kráčať ďalej tmavou strašidelnou nocou, sama vystrašená a hore, niekde na vrchole, na kopci zavýjať. Zavýjať na mesiac a zanechať vo vzduchu bielu stopu po mojom dychu ... po mojom výkriku. Zavýjať silno, nahlas a strašidelne tak, ako to robia vlci. A myslieť si, že mi vzduch, že mi stromy, že mi zvieratá a príroda rozumejú...že vedia, čo chcem povedať...
Keď som išla dnes po intrákovej chodbe, zacítila som známu vôňu, či skôr zápach. V hlave som ju hneď začala analyzovať, až som sa dopracovala na východ Slovenska k mojej starkej a k raňajkám, ktoré u nej zvykneme jesť.
Veľkú časť dnešného večera som myslela nato, že chcem ísť domov. Písanie si s kamarátkou tomu moc nepomohlo a následne som si urobila papier s počtom dní, ktoré budem od zajtra preškrtávať. A čas sa bude krátiť. Chceme, aby čas išiel rýchlo, a predsa sa sťažujeme , ako rýchlo čas letí a spomíname na staré dobré časy... Ľudská bytosť, vždy nespokojný tvor. Mysľou tam alebo hentam, no málokedy tu... A pozrela som si video, ktoré mám rada. O mede. Myslela som na včely. Na usilovné včely, vytrvalé včely. Med na chlebe s domácim maslom a k tomu pohár mlieka.. Med stekajúci po rukách. Sladký med, výtvor prírody, ... Neolízať si peru, nechať žltú, lepkavú hmotu na nej a dookola privoniavať k jej cukrovej vôni...
Mám rada ako sa tvári na fotke, na ktorej som sa mu zmestila do dvoch dlaní, na ktorej mám červené líčka a on spokojný a šťastný pohľad.
Vonku je šedo, pochmúrne, rýchlo padajúce kvapky na sivý popukaný chodník, zelenú trávu a rozkvitnuté kvety jablone, čerešne a nádhernej magnólie. Celý deň som ostala v izbe. Celý deň v posteli.
Sedím na posteli, čakám na trochudôležitý mail a stále nič. Nemám rada čakanie, neznášam ho, ale potom si poviem, že už som urobila všetko z mojej strany a nechám čakanie bokom, nevšímam si ho...
Dorota sedela vo vlaku. A rozmýšľala. Premýšľala nad svetom, nad kolobehom života, nad tým ako plynú dni, ako sa ani jedna chvíľa už nevráti, ako je každá a jedna chvíľka jedinečná a jediná. A tak originálna. Závisí len na uhle pohľadu. V duchu si povedala základné informácie o sebe. Volám sa Dorota. Mám devätnásť, ešte stále som mladá, stále nástka. No už nie dlho. Mám dvoch bratov a zatiaľ ešte stále oboch rodičov pokope.
Boli sme na kúpalisku. Bolo 40 stupňov. A V. mi rozprávala o Dolomitoch. Chcela som, aby neprestávala, a ona rozprávala. Že na deň dám 40 eur a jazdím kade tade, strácam sa , nájdem sa , všade je veľa snehu. Zlyžujem kopec a som úplne v inej dedinke, buď sa zorientujem alebo sadnem na taxík. Že je to riadny zážitok.
Nostalgia. Zotrela som prach z fotky, na ktorej držal dedko vnučku v náručí. Obaja sa usmievali. Boli pekne oblečení, dievčenské zamatové šaty a dedo oblek s kravetou. Zachytené na oslave? Na kare? Nie, to znie moc kruto, až mi je smiešne aký je to nezmysel, na kare sa predsa nefotí. Vlastne ani neviem, čo sa tam robí, zažila som to našťastie iba raz. Dávno. A my deti sme sa len naháňali a brali slané tyčinky zo stola a poliali si slušné šaty limonádou. Nechápali sme, či neuvedomovali si, čo sa deje okolo nás. .
Žehlila som tričká Ralph Lauren s vyšitými malými koňmi na ľavej strane hrude. Šedé, svetlo ružové, čierne, zelené, lososovo lagúnové, pásikavé, jednofarebné. Veľké, stredné, malé a bolo ich aspoň dvadsať.
Chcéém ísť domov. Och tak veľmi. Keď som tu ešte len mala ísť, keď som ešte iba rozprávala všetkým, že toto leto som celé preč. Francúzsko, znela odpoveď pri vybavovaní roamingu. Upírka, pri vybavovaní poistenia, ako to ja volám, keďže mám tendenciu pomenovávať niektoré veci po svojom. Ale skôr aupairka alebo pomocná sila v domácnosti?
Malý chlapček s veľkým úsmevom. Stál v nákupnom košíku a kým mama vykladala nákup rozdával svoj pekný úsmev s iba pár zúbkami na všetky strany. Vždy ked sa naňho pozrela stará pani oblečená v šatách, ktoré nájdeme na pôjde a pýtame sa ako to mohli kedysi nosiť, alebo to prešijeme na úplne štýlovú sukňu, no a tie starké v tom vyzerajú ešte aj dnes dobre. Tak ten pekný úsmev chlapčeka, ktorý stál v nákupnom košíku a trčali mu z nohavíc veľkosti 2-3 roky plienky, si pamätám ešte aj dnes. A tiež si pamätám malé blonďavé dievčatko s cumľom sediace takisto v nákupnom košíku.
Odraz, ktorý takto vyzerá ako sob. A mne sa soby páčia. Aj tento sa mi páči. Jeden štíhlejší a ten druhý samec. A brat je vo Švédsku, tak aj naňho si spomeniem pri tejto fotke. A ešte ma dnes aj meniny. Dominik. A soby. A aj ja pôjdem do Švédska. Raz, niekedy. Lebo keď som mala ísť, tak mi rodičia nedovolili. Lebo škola má prednosť.
Na deke, pod ktorou spím je napísané meno. Laurent T. Meno chlapca, ktorý v nej spal, keď bol malý. V ktorej ležal, keď mu starý otec čítal z knižky na dobrú noc. Ktorá mu siahala až po bradu, keď mu starý otec rozprával napínavé príbehy a možno veci z vlastného života. Rozprával mu o starom ujovi s veľkou bradou, ktorého kravy a kozy pásol. Či o ujovi, u ktorého bol na pytačky. Rozprával mu určite aj o rytieroch a drakoch. O čestnosti, šľachetnosti a spravodlivosti. A on bol ešte príliš malý nato, aby to pochopil. Iba počúval, lebo mal rád hlas svojho deda.
Ignorovať ženu, ktorá má až moc odstavajúce vankúšiky v ramenách nevkusne žltého obleku. Ignorovať chlapa, ktorý mal asi porážku, hlavou mu myká a na prstoch má otrasné veľké zlaté prstene, ktoré sa k jeho krivým kútikom úst nehodia.
V Anninom blogu si prečítam : nie, nikdy sa nesmieme porovnávať, priradiť sa k niečomu, čo nejde z nás, čo nie je naše, v čom cítime čo i len nepatrný nepokoj. Nie, nie je to jednoduché. Napriek tomu si budujme vlastné šťastie, tak ako ho chceme my, tak ako to najlepšie vieme, najhlbšie ako sa dá.
