Taký je život. Povedal Klaun so slzami v očiach, na tvár si namaľoval úsmev a do ruky vzal pero a papier..anabears.blogspot.com Zoznam autorových rubrík: voyage, spomienky, pozorovala som, francie, By the way, zamyslená
Boli sme na kúpalisku. Bolo 40 stupňov. A V. mi rozprávala o Dolomitoch. Chcela som, aby neprestávala, a ona rozprávala. Že na deň dám 40 eur a jazdím kade tade, strácam sa , nájdem sa , všade je veľa snehu. Zlyžujem kopec a som úplne v inej dedinke, buď sa zorientujem alebo sadnem na taxík. Že je to riadny zážitok.
Nostalgia. Zotrela som prach z fotky, na ktorej držal dedko vnučku v náručí. Obaja sa usmievali. Boli pekne oblečení, dievčenské zamatové šaty a dedo oblek s kravetou. Zachytené na oslave? Na kare? Nie, to znie moc kruto, až mi je smiešne aký je to nezmysel, na kare sa predsa nefotí. Vlastne ani neviem, čo sa tam robí, zažila som to našťastie iba raz. Dávno. A my deti sme sa len naháňali a brali slané tyčinky zo stola a poliali si slušné šaty limonádou. Nechápali sme, či neuvedomovali si, čo sa deje okolo nás. .
Žehlila som tričká Ralph Lauren s vyšitými malými koňmi na ľavej strane hrude. Šedé, svetlo ružové, čierne, zelené, lososovo lagúnové, pásikavé, jednofarebné. Veľké, stredné, malé a bolo ich aspoň dvadsať.
Chcéém ísť domov. Och tak veľmi. Keď som tu ešte len mala ísť, keď som ešte iba rozprávala všetkým, že toto leto som celé preč. Francúzsko, znela odpoveď pri vybavovaní roamingu. Upírka, pri vybavovaní poistenia, ako to ja volám, keďže mám tendenciu pomenovávať niektoré veci po svojom. Ale skôr aupairka alebo pomocná sila v domácnosti?
Malý chlapček s veľkým úsmevom. Stál v nákupnom košíku a kým mama vykladala nákup rozdával svoj pekný úsmev s iba pár zúbkami na všetky strany. Vždy ked sa naňho pozrela stará pani oblečená v šatách, ktoré nájdeme na pôjde a pýtame sa ako to mohli kedysi nosiť, alebo to prešijeme na úplne štýlovú sukňu, no a tie starké v tom vyzerajú ešte aj dnes dobre. Tak ten pekný úsmev chlapčeka, ktorý stál v nákupnom košíku a trčali mu z nohavíc veľkosti 2-3 roky plienky, si pamätám ešte aj dnes. A tiež si pamätám malé blonďavé dievčatko s cumľom sediace takisto v nákupnom košíku.
Odraz, ktorý takto vyzerá ako sob. A mne sa soby páčia. Aj tento sa mi páči. Jeden štíhlejší a ten druhý samec. A brat je vo Švédsku, tak aj naňho si spomeniem pri tejto fotke. A ešte ma dnes aj meniny. Dominik. A soby. A aj ja pôjdem do Švédska. Raz, niekedy. Lebo keď som mala ísť, tak mi rodičia nedovolili. Lebo škola má prednosť.
Na deke, pod ktorou spím je napísané meno. Laurent T. Meno chlapca, ktorý v nej spal, keď bol malý. V ktorej ležal, keď mu starý otec čítal z knižky na dobrú noc. Ktorá mu siahala až po bradu, keď mu starý otec rozprával napínavé príbehy a možno veci z vlastného života. Rozprával mu o starom ujovi s veľkou bradou, ktorého kravy a kozy pásol. Či o ujovi, u ktorého bol na pytačky. Rozprával mu určite aj o rytieroch a drakoch. O čestnosti, šľachetnosti a spravodlivosti. A on bol ešte príliš malý nato, aby to pochopil. Iba počúval, lebo mal rád hlas svojho deda.
Ignorovať ženu, ktorá má až moc odstavajúce vankúšiky v ramenách nevkusne žltého obleku. Ignorovať chlapa, ktorý mal asi porážku, hlavou mu myká a na prstoch má otrasné veľké zlaté prstene, ktoré sa k jeho krivým kútikom úst nehodia.
V Anninom blogu si prečítam : nie, nikdy sa nesmieme porovnávať, priradiť sa k niečomu, čo nejde z nás, čo nie je naše, v čom cítime čo i len nepatrný nepokoj. Nie, nie je to jednoduché. Napriek tomu si budujme vlastné šťastie, tak ako ho chceme my, tak ako to najlepšie vieme, najhlbšie ako sa dá.
Sedím za bielym plastovým stolom, na bielej plastovej stoličke. Opečené tartiny natreté hrubou vrstvou lieskovoorieškovej nutely Ferrerro. Nevychutnávam si ju, jem ju pažravo, mechanicky, bez väčších emócií. Ja som doteraz dostala kilovú fľašu Ferrerro nutely iba raz a život. Pred pár rokmi na Vianoce. A ešte dlho som sa z nej tešila. Oni tu zjedia jednu fľašu za dva dni a potom ďalšia a ďalšia. Ale jem ju, lebo je tak lahodná. A myslím nato, ako sa mi sadlo ukladá na bruchu, na zadku, všade.
.Teraz som myslela na toto. Chcela by som, aby za mnou prišiel muž, pekný, tmavý , s bradou a povedal by mi : Poď so mnou do Kanady. Postavíme si dom v lese a budeme tam bývať. Viem, že to znie šialene, ale asi ťa milujem. A ja by som ho neodmietla, išla by som.
S Alexom som pred chvíľou robila cvičenia. Písali sme písmenka C a D. Laurette si číta z knižky so starým otcom. Pri krbe bez ohňa a veľkom starom zrkadle. Sledujem ich. Laurettinym hlas, ktorý číta nejakú francúzsku rozprávku. Možno v nej deti išli zbierať broskyne do košíkov.
Bolo mi smutno. Cítila som sa tak sama. Chcela som niekoho počuť. Chcela som aby ma niekto chytil za ruku a postrapatil mi vlasy. Chytil ma za jeden prst, lebo by mal malú ruku. Takisto ako dnes malý Teofil. Nešlo to, nato som až príliš ďaleko a aj tak nie je ten, ktorý by to urobil.
Zapla som Angus Julia Stone. Ľahla som si na posteľ. Zakryla sa. Natrela som si pery hojivým zázrakom. Natierala som si ich dlho a veľa, ako keď si muži natierajú celé tváre pri výstupe na najvyššiu horu sveta. Kvôli možným puklinám, kvôli mrazu, kvôli slnku. A tiež som si natrela ruky.
Cešem psa a dedo, nie môj, mi vraví, že ostatní psi jej to závidia a ukazuje mi miesto pod krkom, kde to má najradšej. V obchode tučný mäsiar, s ktorým starká preberá, aké mäso dnes majú najlepšie a nakoniec zoberie veľký kus hovädziny.
Pozametala som chlpy zo psov, poumývala misky špinavé od kávy, Nesquiku, nutely a rozmočených omrviniek z tartinov a počula som plačúceho Teofila. Detí sa stále v pyžamách hrajú v malej vežičke a ja ich sem-tam zazriem v rozbitom okne. O hodinu pôjdem urobiť zemiaky. A teraz píšem pár riadkov, možno aj bez zmyslu. Počujem zvonec, čo oznamuje prechod vlaku cez kedysi sivé železnice. Ďalší ľudia, ktorí sa presúvajú z juhu na sever, či zo severu na juh.
Jedla som tartiny. Nič iné tu nemajú. Nevedia ako chutí naozajstný chlieb. A už vôbec nie ako chutí doma upečený chlieb. A chlieb, ktorý robí brat na Veľkú noc. Dnes som si ich prvýkrát natrela aj s niečím iným než nutellou. S medom a lekvárom. A mačala som to do mlieka. Tiež prvýkrát. Predtým mi to prišlo úplne hrozné. A ďalšie dva tartiny opäť s nutellou. A potom kopanie do lopty , ping -pong, s Alexom, ktorý počíta body tak, že vždy vyhrá on a nahnevaný Marco, ktorý dookola vravel, že A. nevie počítať, že ja mám už šesťdesiat bodov a on iba päť. Ja iba mávnem rukou a M. pochopí. A z Alexa naďalej vychádzajú radostné výkriky víťazstva.
Francúzsko. Také normálne. Také nijaké. Zatiaľ. Starký pozerá večer dokumenty. Hocaké. Včera sme pozerali o Pompejách. Myslím, že sa tam chcem ísť raz pozrieť. Ale neviem. A o vulkánoch. O chlapovi, ktorý je vulkanológ a povedal, že je asi trochu šibnutý. Celá jeho práca sa točí iba okolo vulkánov, on ich pozoruje, robí dôležité zápisy, možno náčrty. No žena mu nato povie, že ho miluje a chápe a on miluje ju a aj vulkány. A dali si pusu. Nato akí boli starí si dali teda riadnu pusu. A tiež povedal, že príroda nám chce nechať odkaz, nejaké posolstvo, všetkým, ale musíme počúvať. Ano, toto všetko som mu rozumela. A ešte som rozumela zo správ, že na Korzika bolo zemetrasenie.
