...a na papieri malými ohybmi, vlnkami a čiarami vzniká text, akýsi ucelený komplex mojich myšlienok. To, čo v hlave lieta, možno to má aj nejaký abstraktný tvar a možno sú to len neuchopiteľné v podstate neexistujúce častice, ale keď sa dostanú na papier, akoby už existovali, akoby sa dali uchopiť, chytiť, či aspoň pohladiť, jednoducho ich vidno, už ich neskryjem. Už sú akoby zhmotnené.
Minule som bola okolnosťami prinútená premýšľať (o žehličkách). Po niekoľko veľa týždňovom akožeštudijnom pobyte vo Francúzsku som prišla domov s veľkou kopou veci na pranie. A to samozrejme treba aj ožehliť, a tak som uvažovala nad tým, prečo už dávno niekto nevymyslel vec, čo ožehlí za nás. Keby chlapi museli žehliť už by hádam dávno niečo vymysleli v tomto svete, kde sa rýchlo kopia všakovaké ľuďom pomáhajúce veci, aby sme nič nemuseli robiť, ale stále sa mohli vyhovárať, že nemáme na nič čas. Alebo nech sa konečne nájde tak technický schopná žena, ktorá s tým niečím zázračným príde. Alebo aspoň hecnutá a ani trochu lenivá nato aspoň pouvažovať a popremýšľať nad tým a možno nakoniec aj prísť s niečím inovatívnym, čo by konečne žehlilo za mňa. Roďte ženy, roďte prosím technicky zdatné dcéry, nech už nemusím žehliť.
*
Brigáda na Pohode vybavená. Škoda už len, že som totálny babrák, a zle som si pamätala časy, kedy určite nechcem robiť. Výčap budem robiť práve cez koncert, na ktorý som chcela ísť najviac. Och ja zemepán nešťastný. Ale Pohoda je pohoda a bude dobre aj tak!
*
Mám rada hecnutých ľudí, čo nepremýšľajú, jednoducho stále, a dookola robia , čo ich baví, čo chcú, a doslova serú na druhých. Serú nato, čo od nich chce okolie, serú nato, čo si o nich myslia. Mám rada taký prístup, aj keď aj v tomto treba mať hranice. Mám rada, keď sa hľadajú spôsoby, ako niečo urobiť a nie hľadajú dôvody prečo nie, prečo niečo neurobiť, niekam ne ísť,...
A taký je môj „malý“ brat. A serie ma to občas, doslova, ináč by som napísala iba, že ma to hnevá, ale mňa to serie. V tom pozitívnom zmysle voči nemu , samozrejme. Ten sa vo svete nestratí, no ja musím ešte na sebe popracovať! A prestať jesť čokoládu...
A naučiť sa hovoriť áno aj nie vtedy, keď ich chcem povedať, keď to tak myslím, a nie stále hovoriť áno, len preto že viem , že ten druhý to chce počuť, a ja chcem byť so všetkými za dobre. Bola som naivná, ak som si myslela, že tak je to správne...
