Konečne naši zavolali. Smutná správa ako prvá. Bugs sa stratil. Naše malé, teraz už tri štvrť ročné šteniatko... Brat ich spolu aj s jeho sestrou Boogie pustil vybehať sa do lesa, a vrátila sa iba Boogie. Uvažujem, čo sa mohlo stať? čo sa dialo v jeho hlave? ak sa v psích hlavách vôbec niečo deje a prečo sa rozhodol ako sa rozhodol. Už od mala bol plachý, ktovie, možno ušiel smrti len o chlp. Je jeden z deviatich psích súrodencov, no žijú len dvaja. Stará praktika topenia práve narodených navyše mláďat. Praktika starej mamy. Bugs sa sám túla lesom, už sa nebude naháňať a naťahovať so svojou sestrou Boogie. Možno ho roztrhá nejaké divé zviera a možno predsa ešte len nájde cestu domov. Bugs sa rozhodol ostať v lese, alebo sa len proste stratil...
Rozmazaný a rozpixelovaný tato na obrazovke hovorí, že : „Nie všade byť a nič“, ale vedieť triediť možnosti a využiť čo najviac čas a príležitosti tam, kde práve som. Jeho reakcia nato, čí mám ísť na mesiac do Gruzínska .. Zvažujem.
Chýba mi tato. Chýba mi ten človek s dobrým a veľkým srdcom, ktorý je ale niekedy moták, a niekedy povie alebo urobí niečo nevhodné. Chýba mi tá múdra bytosť, čo má odpoveď na všetko a často má pravdu, aj keď ju povie kruto a potom to bolí. Chýba mi tá bytosť, ktorá si myslím, že nemá v živote to, čo chcela, a o to viac mám rada ten zriedkavý úsmev ( a možno má to, čo chcel, čo hľadal, možno sa len ja mýlim, ) chýba mi Ten úsmev plný dobra. A nemám rada výraz, výraz plný starostí, prepletený vráskami päťdesiat ročného muža.
Mám rada ako sa tvári na fotke, na ktorej som sa mu zmestila do dvoch dlaní, na ktorej mám červené líčka a on spokojný a šťastný pohľad. Fotka, na ktorej je malé nahé mláďa človeka, vytiahnuté z vody a s prekvapeným výrazom, akoby práve vyliezlo z maminej maternice, mláďa na rukách starostlivého ochrancu, na rukách svojho otca...
Chýba mi ocko, čo mi ešte aj dnes niekedy povie bublina. To bolo jeho slovo, ako mi povedať princezná, ale to sa mu asi zdalo až moc mäkké, tak mi radšej hovoril bublina a bratom hovoril moricko. Tak sme doma (boli) bublina a dvaja morickovia, prepracovaný tatík, starostlivá mama, čo varí a pečie najlepšie na svete. Vlastne oni sú doma a ja som od nich niekoľko tisíc míľ vzdialená, vo svete syrov, vín, croissantov a bagiet...A podľa všetkých sa učím francúzštinu...ale ja mám pocit, že žiadny progres, v ničom, že tu hnijem či čo... A môžem si zato (nielen) sama.
